Nová vláda sa od konca októbra pustila správnou cestou keď politické mimovládky tretieho sektora odstriháva na jednotlivých ministerstvách od štedrých dotácií zo štátneho rozpočtu. Je okolo toho vreskot, kvílenie, škrípanie zubov, hnev a kopa ponôs lebo sa im samozrejme žilo ako v bavlnke keď boli nacucnuté na zdroje z peňazí daňových poplatníkov. Tieto politické a politicky zamerané mimovládky urobili svojím spôsobom medvediu službu tretiemu sektoru lebo tretí sektor to sú aj mimovládky verejnoprospešného charakteru. Bohužiaľ, už len zmienka o treťom sektore dnes oprávnene vyvoláva v človeku nevoľnosť a averziu. Nevidím žiaden dôvod, prečo by mali dostať čo aj len cent zo štátnych peňazí. Ak chceš robiť politiku, plať si to z vlastného vrecka, prac sa kade ľahšie a neotravuj s tým napätý štátny rozpočet.
Politicky orientovaná časť tretieho sektora sa ako metastazujúca rakovina prežrala až do štruktúr výkonnej moci, dokonca priamo na Úrad vlády a do prezidentského paláca. A chcela by pokračovať ďalej. Včerajšie vystúpenie premiéra v Hodine otázok vydalo jasné svedectvo, čo za deštrukciu princípov demokracie tu politické mimovládky robili v predchádzajúcich rokoch. Mali sme obrovské šťastie, že voľby dopadli tak, ako dopadli, a že si tu už svoje bezodné vrecká nebudú futrovať ľudia, ktorí majú síce plno rečí o tolerancii ale nenávistne štvú proti každému, kto nemá rovnaký názor ako oni. Kto Ficove včerajšie vystúpenie v parlamente nevidel, nech si ho pozrie. Komentovať to netreba.
Našťastie pomoc v septembrových voľbách prišla z tej správnej strany – prehovorila v nich totiž občianska spoločnosť. Nazval by som ju pracovne štvrtým sektorom. Áno, prehovorili naši občania a dali šancu na návrat k normálnym pomerom v štáte, hoci to vôbec nebude ľahké a vyžiada si to čas a veľa energie.
Snažil som sa v uplynulých dvoch dňoch vyhnúť sledovaniu médií lebo som mal pocit, akoby sme sa znovu ocitli na konci februára 2018. Opäť sa tu totiž rozdúchavajú sentimenty vlčej nenávisti voči súčasnej vláde a premiérovi. Dúfam, že to už na skúsenosťami poučených ľudí nezaberie a opozícii a politickým mimovládkam cvaknú v prezidentských voľbách zuby naprázdno.
Mám ešte jednu poznámku k najnovším mediálnym vystúpeniam Romana Michelku a Erika Kaliňáka. Nie kritickú, skôr takú priateľskú a konštruktívnu. Šéfovi zboru poradcov premiéra by som poradil, aby v kresle sedel vzpriamene, aby sa každú chvíľu nenakláňal dopredu, neskláňal hlavu, nepozeral do zeme akoby na nej hľadal nejakú podporu a oporu vo svojej argumentácii. Skúsený harcovník Leško sa na neho díval s arogantným úsmevom, dokonca sa pozrel na hodinky akoby sa už náramne nudil. V jednej chvíli si dovolil rodičovským gestom dotknúť Erikovej nohy, akoby mu tým nemiestnym neverbálnym gestom dobromyseľného vychovávateľa hovoril „chlapče, netáraj už toľko“.
Roman Michelko si nedá ani za svet priateľsky povedať a ďalej zanovito pokračuje v sérii nervóznych mediálnych súbojov s ťažkotonážnymi protivníkmi typu Kolíková a Hlina, samozrejme za výdatnej pomoci mejnstrímových redaktorov ako Vargová, Jančkárová, Dibáková, Makara, Dírer a spol. Na také arogantné veľkorážne kalibre, ktoré idú ako nezastaviteľné guľomety s nekonečným pásom striel, treba nasadzovať ťažkú „techniku“, akej ale až tak veľa v koalícii niet, snáď s výnimkou Roberta Kaliňáka, Tomáša Tarabu, Ľuboša Blahu, Erika Tomáša a samozrejme Fica, občas aj Pelleho. Tí sa v televíznych wrestlingoch nedajú len tak ľahko pretlačiť. Ani minister Susko, nech sa na mňa nik nehnevá, nepôsobí najistejším dojmom. Dokonca ešte aj taký udatný rytier ako Tibor Gašpar má pred kamerami čo robiť, a to je bračekovci naozaj ostrieľaný borec. Darmo je, drzí rétori s bezočivým úškľabkom na ksichtoch sú prevažne na opačnej strane, teda v súčasnej opozícii a v médiách. Kulturista Miňo Mazurek, s jeho obrovským mozgom a ústami, chrliacimi ako aktívna sopka, si tiež vedel v parlamente a v médiách poradiť, ak sa do médií vôbec niekedy dostal lebo bol zaradený medzi fašistov, s ktorými sa o pravdách nediskutuje. Uvedomme si, že pri televíznych obrazovkách po celom Slovensku nesedí až tak veľa politicky vyspelých géniov ale priemerná vzorka populácie, ktorá neraz akosi podvedome zatlieska skôr sebavedomým a posmešným krikľúňom a hochštaplerom než prihrbeným statočným intelektuálom s plným batohom pravdy, stúpajúcim neľahkým terénom na vysokohorskú chatu s užitočnými zásobami na pleciach.
Zdroj: Facebook MZ
