V tomto dome na Jozefskej ulici v Bratislave pred 180 rokmi, 5. marca 1844, napísal Janko Matúška báseň Nad Tatrou sa blýska, ktorá sa stala neskôr textom štátnej hymny Slovenskej republiky. Čudujem sa majiteľovi tejto reštaurácie, že pamätnú tabuľu umiestnil vo vnútri podniku, a nie na jeho priečelí, určite by to prilákalo oveľa viac hostí, turistov či náhodných okoloidúcich, ktorí nemajú potuchy, že v tejto učupenej uličke sa písali dejiny.
V posledných rokoch vznikli na Slovensku početné diskusie, či naša hymna nie je zastaraná a či by sa nemala zmeniť. Najmä nebohý profesor Miroslav Kusý sa v tejto veci vášnivo angažoval a tvrdil, že štúrovská hymna nezodpovedá duchu doby. Som hlboko presvedčený, že takéto uvažovanie je neporozumením toho, čo štátne hymny predstavujú a znamenajú.
Keby sme sa pozerali na hymnu len cez prizmu toho, aká básnička a pesnička sa nám páči, určite by som uprednostňoval báseň Karola Kuzmányho Sláva šľachetným naspievanú na záverečné tóny symfonickej básne Mikuláša Schneidera Trnavského Pribinov sľub. Lenže takto sa na hymnu pozerať nemožno. Prvé národné hymny sú bezprostredne späté so vznikom moderných národných hnutí. Hymna, ktorá ospievala národ nahradila hymnus určený božstvu. Hymna je predovšetkým symbolom. Spievali ju vzbúrení štúrovci, keď na protest proti prepusteniu Ľudovíta Štúra z prešporského lýcea odišli do Levoče. Spievali ju legionári počas ťažkých bojov za republiku a jej text kriedou písali na vagóny vlakov. S touto piesňou na perách umierali hrdinovia Slovenského národného povstania. Tieto slová z plného hrdla spieval partizánsky veliteľ Viliam Žingor, kráčajúci ako obeť komunistického teroru v decembri 1950 na popravisko. Slovenskú hymnu spievali naši plačúci rodičia, keď bezmocne pozorovali okupačné tanky valiace sa v auguste 1968 ulicami našich miest. S nádejou v srdci sme ju spievali v novembri 1989, keď sme pocítili krátky závan slobody. A spievali ju aj jasajúci občania, ktorí 1. januára 1993 vítali na Námestí SNP v Bratislave vznik nového štátu.
Národná hymna nie je hit, ktorý sa udrží v rebríčku popularity niekoľko týždňov, nie je to ani ideologický nápevok z festivalu politickej piesne, ktorý vypočítava všetky naše aktuálne úspechy od vstupu do NATO cez prijatie eura až do víťazstva nad pandémiou. Národná hymna je symbol, ktorý nás spája s prvopočiatkami našej identity, je to ozvena vekov a modlitba nášho trvania. Nie sme sami, kto špekuluje nad svojou hymnou. Niektorým Francúzom sa protivia výzvy k násiliu v Marseillaise. No na konci dňa všetci uznajú, že tie slová predstavujú kontinuitu s ich národným povedomím. Nemáme právo zavrhnúť hymnu, ktorá udržiavala našich predkov i celý náš národ pri živote. Vážte si slovenskú hymnu, ktorá je jednou z najstarších v Európe a keď pôjdete okolo Reštaurácie Divný Janko, postojte na mieste, kde sa začal písať slovenský príbeh.
