Metalista Ľuboš Blaha: Čím som starší, tým som konzervatívnejší

Podpredsedu parlamentu Ľuboša Blahu poznáme, ako človeka bojovného ducha. Mnohí ho zažili na mítingoch, kde sa riadne „odviazal“ a jeho oponenti ho obviňujú z nenávisti. Napriek tomu vyhráva súdy, ktoré iniciovali tí, čo sa prezentujú, ako etalón tolerancie. O tom, ako rád trávi voľný čas, ale aj o svojom sne prezradil SzD „kovaný ľavičiar“ Ľuboš Blaha.

SzD: Dobrý deň pán poslanec, ako sa dnes máte?

ĽB: Mám sa skvele. Ráno sa zobúdzam s pohľadom na moje tri krásne deti a potom sa celý deň venujem práci pre to, aby bolo Slovensko suverénne a aby tu bol mier a sociálna spravodlivosť. To som si vždy želal. Po večeroch čítam filozofické štúdie a pripravujem sa k písaniu ďalších kníh, ako bola tá o Che Guevarovi.

SzD: Tej ste hneď v prvé dni urobili parádnu reklamu…

ĽB: Proste, plním si svoj sen. Preto som šťastný a viem, že to vytáča všetkých slniečkarov, ale tak to je – mám sa skvele. Konečne je tu vláda, ktorá pracuje pre ľudí a nie pre americkú ambasádu. S týmto vedomím sa nemôžete mať inak, ako dobre.

SzD: Za nami sú parlamentné voľby, pred nami tie európske, medzitým hektická práca v parlamente. Ako najradšej relaxuje podpredseda NR SR? Alebo inak – čo robí Ľuboš Blaha, keď si môže obliecť rifle a tričko a nemusí na sebe nosiť oblek?

ĽB: Relaxujem troma spôsobmi. Dva z toho som mal celý život, ten posledný sa mi pridal, odkedy som otec rodiny. Relax je pre mňa predovšetkým kniha. Sadnem si na balkón s nejakou dobrou ľavicovou knihou a nechám sa ňou unášať. Vypnem. A pozerám sa na dejiny z nadhľadu. Každodenné stresy odrazu zmiznú. Dokonalý pocit.

Druhý spôsob relaxu  je hudba. Čitatelia asi vedia, že som hral 15 rokov v metalovej kapele.  Aj dnes si najlepšie oddýchnem, keď si pustím nejaký dobrý metal a len tak sa tou hudbou nechám unášať. Občas počúvam aj klasiku, Mahlera, Wagnera či Čajkovského, ale väčšinou je to tvrdý metal. Pri ničom sa lepšie neodreagujem.

SzD: A ten tretí spôsob…?

ĽB: Samozrejme, rodina. Odkedy som otec, najčastejšie oddychujem s deťmi. Najnovšie kočíkujem malého Jonáška a v slúchadlách mi hrá Kreator, Helloween či Cradle of Filth. Alebo sa bláznim s Adamkom a Lillinkou. To je fakt relax. Zabudnete na všetky problémy.

SzD: Ste rodený Bratislavčan, ak sa nemýlim, z Petržalky. Aký je váš vzťah k vidieku? „Prežili by ste“ niekde v podhorskej obci?

ĽB:  Nielenže prežil, ale dokonca o tom snívam. Nedávno som čítal životopis nemeckého filozofa Heideggera a hovoril som si, že tak ako on, aj ja by som chcel niekde na okraji lesa v malej chalúpke písať filozofické knihy. To bol vždy môj sen. Som síce mestský človek a väčšinu života som strávil v Petržalke či Starom meste v Bratislave a neviem si predstaviť, že by som úplne opustil mestský ruch, ale veľmi dobre si viem predstaviť, že by som časť roka strávil niekde na samote pri lese – hrozne ma to láka. Chodiť po horách ako Lenin, Nietzsche či Heidegger a premýšľať nad večnými filozofickými otázkami… Ak by som nebol politik, asi by som bol najradšej takýto filozof, samotár, len rodina, knihy a ja.

SzD: Ste človek, ktorý nemá problém stretávať sa s voličmi a na niekoľkých stretnutiach sme videli, že perfektne pracujete s publikom. To možno ľudí zvádza k tomu, že keď vás stretnú na pumpe, sú voči vám možno až nepríjemne žoviálni. Viete sa „vyhnúť“ takýmto ľuďom, alebo sa premôžete a prehodíte s nimi pár slov, aj keď v tom momente nemáte na nič čas, ani chuť?

ĽB: Vždy sa vo mne bili dve povahy. Jedna – introvertná. Najradšej som doma s rodinkou, čítam si knižku, pozerám futbal alebo počúvam hudbu. A fakt si vychutnávam samotu – málokedy mám chuť ísť niekam von zabávať sa niekam po krčmách či diskotékach. Niekedy to dá dosť práce vyhovoriť sa, keď vás pozývajú na rôzne oslavy a recepcie a ja chcem jednoducho sedieť doma.

SzD: Takže nie ste taký ten „lev salónov“…?

ĽB: Systematicky nechodím nikam. Milujem chvíle s manželkou a deťmi. Toto je jeden môj rozmer. Ale potom je tu druhá časť mojej povahy. Tá extrovertná. Žoviálna, pódiová. Keď prídem medzi ľudí, na protesty či mítingy, prebudí sa vo mne úplne iný človek – rocker, bojovník, revolucionár. Uvedomím si, ako milujem ľudí a ako mi je s nimi dobre. Na tribúne si to užívam. A máte pravdu, občas musím prepínať z jedného módu do druhého.

SzD: To môže byť aj dosť náročné…

ĽB: Keď na ceste na rodinnú dovolenku na pumpe stretnem ľudí, ktorí si so mnou chcú urobiť fotku, chvíľu to prepínanie trvá, ale vždy sa z toho teším. Mám ľudí rád. To som asi zdedil po otcovi – tú človečinu. Nemám jej toľko, čo mal on, som väčší samotár, ale stále jej mám dosť na to, aby som mohol povedať, že si davy ľudí užívam. A každý rozhovor ma niekam posunie – osobitne s ľuďmi, ktorí sa na nič nehrajú.

SzD: Ja si pamätám, že k dámam a pánom poslancom sme zhliadali ako k elite národa. Kedysi som v knihe nejakého francúzskeho klasika čítala, že krajinu zrazu riadili namiesto vzdelancov a elít „kočiši a krajčírky“. Ako vzdelaný človek, syn akademika, sám akademik, dlhoročný poslanec, ako vnímate to parlamentné „zdivočenie mravov“?  

ĽB: Rozumiem vám. Vaša otázka má dve roviny. Prvá – nikdy sa nevyvyšuj. Mal som to šťastie, že som vyrastal v intelektuálnej rodine, som akademik, píšem knihy, dlhé roky som prednášal na vysokých školách, živím sa perom. Ale to neznamená, že by som sa kedykoľvek vyvyšoval nad bežných pracujúcich ľudí, ktorí nie sú takí vzdelaní ako ja – častokrát majú takíto ľudia viac životnej múdrosti ako knihomoli a ja ich vždy s úctou počúvam.

SzD: No teraz ste ma „upratali“ … (smiech) Poďme k tej arogancii niektorých vašich kolegov…

ĽB: To, čo mi prekáža, je, keď sa do parlamentu dostanú úplní primitívi, ktorí nemajú vzdelanie ani intelekt, ale strašne radi sa vyvyšujú nad všetkých ostatných – tá arogancia ma úplne vytáča. Takýchto si strašne rád podávam. Všelijakých tupcov ako Pročko, Galko či Nicholsonová. Áno, takíto ľudia, ktorí sa správajú ako opití pohoniči, by nemali byť poslancami, ale taká je demokracia. Niekedy s nimi musíte bojovať veľmi expresívne a nedajú sa používať iba intelektuálske metódy katedrového akademika, ale našťastie mám v sebe spomínané dve povahy – tichého intelektuála aj revolučného tribúna. Dobre sa to dopĺňa.

SzD: Ste otcom rodiny. Ako vnímate plazivý vplyv západných „hodnôt“ do našej spoločnosti?

ĽB: Vyvíjame sa, všetci sa vyvíjame. Aj ja som ako dvadsaťročný mládenec najradšej sedel v krčme, hral v kapele, balil baby a bláznil sa. Bol som libertarián, trochu bohém, síce vždy  radikálny socialista, ale skôr liberálnejšieho razenia. Odkedy som dospel a narodili sa mi deti, som ďaleko konzervatívnejší a vlasteneckejší. Na Prajd by som už nešiel. Kedysi to bolo  dramaticky menej spolitizované. Kedysi to bola marginálna otázka, v ktorej nebola žiadna veľká politika, dnes sa z homosexuálov robí progresívne náboženstvo, nasilu sa sem pretláčajú západné extrémy, čoraz viac mi to lezie na nervy. A nehovorím len o sebe, mnoho mojich kamarátov, dokonca aj moja manželka, bola v minulosti ďaleko viac otvorená liberálnym hodnotám.

SzD: Ale veď liberalizmus je sloboda…

ĽB: Tie ich hodnoty sa dnes premenili na extrém, ktorý sa tak nasilu pretláča, že už toho máme všetci po krk. Prvýkrát sme to pochopili pri migrácii, keď západní liberáli pretláčali kvóty, čo bolo čisté šialenstvo. Do toho prišla nenávisť voči Rusku. Nasledoval Covid a očkovací teror. A nakoniec vojna na Ukrajine a celý ten protiruský fašizmus. A ešte aj čoraz silnejší dúhový extrémizmus. Máš iný názor a si dezolát. Dnes sa po tomto všetkom hanbím za to, že som bol niekedy na Prajde. Som hrdý otec troch malých detí a mám šťastnú rodinu. Milujem Slovensko a nenávidím kapitalizmus. Zo Západu sem lezie nenávisť, vojny a imperializmus, nepáči sa mi to, čo je na tom zlé?

SzD: Na sociálnych sieťach ste veľmi otvorený a nedávate si servítku pred ústa. Na mňa pôsobíte, ako liberálny človek, no nie je to taký ten „moderný liberalizmus“, v rámci ktorého „máš nárok na názor, kým je rovnaký, ako ten môj“. Bojujete s týmto druhom liberálov, no vieme, že sa mnohokrát neštítia ničoho. Stretávate sa s prejavmi ich „rešpektu a tolerancie“ aj v bežnom živote?

ĽB: Poviem vám to takto. Väčšina moja kamarátov z detstva sú pravičiari a volia liberálne strany. Napokon, vyrastal som v Bratislave. Ďalej s nimi chodím na pivo a pravidelne sa hádame. A potom si pripijeme a zasmejeme.

SzD: Vaši oponenti hovoria o akejsi nenávisti, nenávistných prejavov z vašej strany… Keď vás ale počúvam s redaktormi, ktorí po vás nepotrebujú „páliť najostrejšími“, tak diskutujete aj na nepríjemné otázky priateľsky…

ĽB: Nerozumiem, prečo musí byť v spoločnosti toľko nenávisti. Prečo Progresívci šíria takú zlobu proti ľuďom s iným názorom. Áno, som otvorený človek. Ako politológ poctivo študujem neoliberálov ako Hayek či Nozick a necítim k nim nenávisť. Mám len iný názor. Prečo takto isto nedokážu reagovať na naše tvrdo ľavicové názory liberáli? Poviete, že si vážite Marxa, Novomeského či Husáka, tak vám nadávajú do extrémistov. Poviete, že vás inšpiroval Che Guevara, podávajú na vás trestné oznámenia.

SzD: Od nástupu novej vlády z opozičných lavíc znie, ako neviete diskutovať, ako sa mstíte a podobne …

Nie sme to my, kto chce kriminalizovať iných za ich názory. Sme za otvorenú diskusiu. Som vlastenec a ľavičiar a veľmi otvorený človek, ale už by som nepovedal, že som liberál – to slovo už dostalo úplné iný význam. Bežný slovenský liberál je veľmi netolerantný, nenávistný a zaslepený človek, ktorý má ďaleko bližšie k tomu, ako sa správali kedysi fašisti, než k tomu, čo obhajoval Voltaire či John Stuart Mill. Pre mňa bude vždy tou najsilnejšou hodnotou sloboda slova a vždy si budem ctiť to voltairovské – „pane, nesúhlasím s vami, ale urobím všetko, aby ste mohli povedať svoj názor“. Mojich kamarátov mám rád, aj keď sú pravičiari. A naše polemiky ma vždy niekam posúvajú. To nič nemení na tom, že som vyhranený ľavičiar a antiglobalista. A že budem za svoje ideály bojovať tak tvrdo, ako len viem.

Ďakujem za rozhovor, jeho autorizáciu a prajem príjemný deň.