Dnes pozvanie na rozhovor prijal muž, ktorý je označovaný za kontroverzného. Jedni mu držia palce, lebo mu záleží na rozvoji slovenského vidieka, čo by nemalo byť len živorenie jeho obyvateľov. Iní ho neznášajú, lebo svojimi aktivitami „likviduje ochranu prírody“ na Slovensku. Keby aj do polovice októbra minulého roka niekto nevedel, kto je Ing. Rudolf Huliak, tak po tom, ako ho prezidentka Čaputová odmietla vymenovať na post ministra životného prostredia, starostu Očovej a poslanca za SNS pozná snáď každý na Slovensku. S poslancom Huliakom sme sa rozprávali o tom, ako je schopný zvládať množstvo svojich aktivít, o tom, ako relaxuje, ale aj o témach životného prostredia.
SzD: Dobrý deň, pán poslanec ako sa dnes máte?
R. H.: V behu. Mám sa tak, ako po všetky mesiace od zvolenia. Nezastavil som sa od samého rána. Práca, ktorú robí poslanec a zároveň starosta je pomaly viazaná na dvadsaťštyri hodín, sedem dní.
SzD: V tom jednom kole ste takmer dva roky – najskôr ste postavili na nohy projekt Národná koalícia, potom voľby do samosprávy, kde ste boli zvolený za starostu Očovej, vzápätí kampaň do predčasných parlamentných volieb a teraz k starostovským pribudli poslanecké povinnosti. Dá sa to zvládať? Kde beriete energiu na to tempo?
R. H.: Táto otázka medzi mojimi známymi padá dosť často. Či mám v sebe nejaký jadrový reaktor, alebo niečo podobné. Poviem pravdu, vítam možnosť, keď ma môže odviezť moja asistentka. Skutočne začínam cítiť vyčerpanie. Niekoľkokrát som na tej diaľnici takmer zaspal. Pomáha hlasná hudba a tí asistenti. Niekedy sa musím ozaj držať toho volantu oboma rukami, aby som nezaspal. Keď sa dá, tak človek aj s otvorenými očami zdriemne. (smiech)
SzD: To je ale nebezpečné…
R. H.: Vždy to riešim tak, že na chvíľu zastanem na nejakej pumpe, dám si kávu, pár minút oddych. Väčšinou to tak mávam, že v pondelok v úrade štyri-päť stretnutí, obecné zastupiteľstvo, poprípade výbor urbáru. Večer domov, osprchovať sa, nabaliť tašku a do Bratislavy prídem veľakrát aj o pol jednej po polnoci.
SzD: No ochrankári musia mať radosť…
R. H.: Nie raz mi veru otvárajú bránu (na poslaneckej ubytovni, pozn. red.) rozdriemaní, mnohokrát nás púšťajú do parkovacích boxov pri ubytovni, takže je to náročné.
SzD: Spomínali ste hudbu. Akú počúvate najradšej?
R. H.: Ja som na klasické disko hity. Hlavne také tie 80-te roky. Modern Talking a tak. Ale nemám svoj naj žáner, mňa pieseň musí „chytiť za srdce“. Rád počúvam Gotta, Lucie Bílú, ale aj slovenské hity staršieho dáta. Nepočúvam také tie „mrvenice“ plné bubnov, metal… ale rád si vypočujem aj folklór. Keď ma niečo chytí za srdce, som schopný počúvať to „do nemoty“.
SzD: Ako sa žije starostovi na Podpoľaní?
R. H.: Do 15-tich rokov som vyrastal s mamou v paneláku, ale ten vidiek, tam som trávil každú voľnú chvíľku, takže ja som stade nikdy ani ako keby neodišiel. Bol som zvyknutý na prácu okolo domu. Či na richtovanie dreva na zimu, alebo iné práce. So svokrom sme dva domy sami kompletne prerobili – od vody, elektriny, kúrenia, vakoviek či murárskych prác. Na dedine, v rámci práce okolo domu sa nestratím.
SzD: Tak to je do budúcnosti skvelé, lebo všetci odborníci hovoria, že na nás idú ťažké časy.
R. H.: Tak oproti tým, čo žijú v panelákoch, „vyvaľujú sa“ pred telkou, či trávia čas pri počítači to má to aj nevýhodu – taký dedinský chlapec nemá čas napríklad na zdokonaľovanie sa v jazykoch. No keď žijete na tom vidieku, ste neoddeliteľnou súčasťou prírody a tá bezprostrednosť je aj vo vás.
SzD: Život však netvorí len práca – či už zamestnanie, alebo zveľaďovanie domova. Čomu sa venujete, keď nemusíte do práce a, ako východniari hovoria, „doma šicko porobeno“?
R. H.: No v jednom dome nikdy nie je všetko porobené, kto má rodinný dom vie, že tam je stále čo robiť, stále sa niečo vyskytne, čo treba opraviť, vylepšiť, dorobiť… Ale dlhé roky poľujem – hádam neexistuje preukaz, ktorý by som v oblasti poľovníctva a strelectva nemal. Keďže som riaditeľom strelnice v Sielnici, aktívne sa venujem aj streľbe, pokiaľ mám čas. Sme strediskom vrcholového športu ministerstva vnútra, u nás prebieha príprava Bartekovej, Štefečekovej a ostatných vrcholových športovcov. Máme strelnicu, ktorá kompletne zastrešuje všetkých desať streleckých športových disciplín.
Aj tomu sa intenzívne venujem – mojim koníčkom sú zbrane. Hlavným aktívnym koníčkom je poľovačka, aktívnym poľovným hospodárom som 14 rokov. Som predsedom v komisiách rôznych ppoľovníckych organizácii. A teraz najnovšie som sa dal na kurz športového pilota, takže dosť času trávim aj na očovskom letisku, ktoré založil môj starý otec. A v lete s rodinou trávime veľa času na motorke. Som človek, ktorý sa nenudí a s ktorým sa nudiť nedá.
SzD: Vráťme sa ešte k tomu poľovníctvu. Dnes sa poľovníka niektorí ľudia snažia vykresliť ako toho, čo má večne ukazovák na kohútiku, čo ledva čaká, aby mohol vystreliť na čokoľvek živé, čo je na dostrel. Lenže ono je to trošku inak. Ako to teda je?
R. H.: Poľovníctvo je v prvom rade starostlivosť o prírodu. Je to starostlivosť o zver a o zariadenia, ktoré jej pomáhajú. Poľovník v čase núdze, teda aj v snehu po pás, tú zver prikrmuje… Výstrel a prípadné mäso sú až v úplnom závere. Poľovník má v tom revíri ďaleko viac hodín odpracovaných, ako „odlovených“.
SzD: Neodmysliteľnou súčasťou poľovníka a jeho rodiny, je aj pes. Máte aj vy takého?
R. H.: Ako inak, od detstva som vždy mal a aj teraz mám pri dome psa, farbiara. No a viete, ako sa vraví – buď máte pekný dvor, alebo psa. Buď je kdesi vyhrabaná diera, alebo máte vo dvore všetko rozhryzené, prípadne máte predo dvermi potkana prineseného. No a je to člen rodiny.
SzD: Keď už sme pri tej rodine, aj vaša žena sa stala terčom rôznych obvinení, zrejme sa jej dotýka aj dianie, čo sa z istých kruhov strhlo proti vám.
R. H.: Do svojich aktivít sa snažím zapájať aj rodinu. Štvorročná dcéra chodí s nami na strelnice, na letisko. Žena je dcérou horára, tiež poľuje, obaja sme streleckí rozhodcovia. No a za tie roky žena pochopila, že ja som typ človeka, ktorý keď niečo robí, snaží sa to dotiahnuť k dokonalosti. Pred tým, ako začala pôsobiť na Štátnej ochrane prírody pôsobila na akadémii vied, no s mojou politickou prácou prichádzala do kontaktu aj tak. Teraz je „dvojkou“ na ŠOP-ke, takže je tak zaneprázdnená jej čistením od mimovládok. Je vyštudovaný lesník, dvanásť rokov pôsobila na akadémii vied a celý život pracovala v odbore ochrany prírody. Sama mi však povedala, že v tej akadémii je to v teoretickej rovine, v ŠOP-ke je to už priamy styk s realitou, prenos vedomostí a zručností z vedeckého prostredia do reálnej činnosti
SzD: Politika je vraj panské huncútstvo, hovorievali naši prarodičia. Prečo šiel do politiky Rudolf Huliak?
R. H.: Po celý svoj produktívny život som podnikal, mal som veľmi dobre rozbehnutú firmu, takže u mňa to nebolo o tom, že by som tam šiel kvôli nejakej prestíži, či funkciám.
SzD: Áno, spomínali ste, že funkcionárčite aj v poľovných združeniach, aj v rámci streleckého športu, takže o tej prestíži to zrejme naozaj nebude…
R. H.: Šiel som do toho pre svoje deti. Lebo som nespokojný s tým, kam sa Slovensko uberá. Ako postupuje to krivenie legislatívy voči slovenskej prírode, destabilizácia slovenského vidieka a útok na súkromné vlastníctvo jeho obyvateľov. Toto ma naštartovalo vstúpiť do politiky. Chcem zachrániť slovenský vidiek, slovenskú prírodu a zistil som, že aj jednotlivec dokáže obrovské zmeny, veď poznáte efekt motýlích krídel. Neprestanem, lebo Slovensko má veľkú šancu zachrániť sa.
SzD: Človek keď počúva niektorých vašich kolegov, tak si povie, že mnohí sú úplne odstrihnutí od tej reality všedného človeka. Ako sa medzi nimi cítite vy, ktorý sa v živote riadite tým zdravým, sedliackym rozumom, čo rozhodne nie je nadávka…
R. H.: Neviem, čím to je, ale ja od prvého dňa, ako som prišiel do Národnej rady, som mal pocit, ako keby som sa tam pohyboval desať rokov. Aj v ubytovni sa cítim veľmi dobre, v kancelárii sa cítim fantasticky, skrátka ako ryba vo vode. Ale nenudím sa ani ako predseda výboru. Veľakrát idem z kancelárie o pol jedenástej večer, po chodbe si svietim mobilom a len čakám, kedy na mňa vybehne nejaký ochrankár, čo tam hľadám.
SzD: Čo vás tam tak baví?
R. H.: Ja som sa tam našiel, lebo ma baví pomáhať, stretávať sa s ľuďmi a snažím sa im otvárať dvere na jednotlivých ministerstvách, či u jednotlivých úradníkov, aby som aspoň čiastočne dokázal naplniť to svoje poslanie, pre ktoré ma tam tí ľudia volili.
SzD: To má ale tiež odvrátenú stranu. Určite ste nie raz dostali výčitku, typu „ako si tam na tom hradnom vŕšku spyšnel, nedvíhaš telefóny, nevybavíš, nepotlačíš, nezariadiš, nezabezpečíš…“
R. H.: Hej, sú aj takí … Tí za to, že nám pomohli sa tam dostať si myslia, že teraz desať rázy denne môžu prísť a čosi potrebovať a budem mať čas len na nich. Niektorí vyčítajú, že už ich nepotrebujeme, že nám boli dobrí len do volieb, teraz sa nám skrivili chrbtice … No nie je to pravda. Ak sa budem venovať len telefonovaniu štrnásť hodín denne, tak nevybavím nič iné. Myslím, že sa nám veľmi dobre darí prepájať prácu dvoch ministerstiev a že sa nám darí aj peniaze z eurofondov presmerovať do reálnej krajinotvorby a skutočnej ochrany prírody, na čo by pri hodinových telefonátoch nebol čas.
SzD: Tu by som sa, pri tej ochrane prírody, rada pristavila, veď minulé vedenie MŽP o nej veľa hovorilo.
R. H.: Hovorilo, ale bol to jeden veľký podvod rozširovaný mainstreamovými médiami. Opíjali nás tu rožkom, ale pre tú prírodu sa urobila doslova nula. Žiadna odstránená environmentálna záťaž, hoci na ne boli pobrané dotácie, rovnako ako chránené biotopy. Bola len navodená nerovnováha v prírode. Na úkor ochrany jedného živočícha ochraňovali druhého
SzD: Máme tu jar a o slovo sa veľmi razantne začali hlásiť medvede. Je ochrana medveďa dôkazom tej nerovnováhy, o ktorej hovoríte?
R. H.: Vezmite si len jeden príklad. Lesoochranárske združenie Vlk roky rokúce parazitovalo na týchto procesoch, dávalo rozklady na MŽP, dávalo výnimky na regulačný odstrel medveďa hnedého. Premnožený medveď nám likvidoval prirodzenú potravu pre hlucháne. Medveď aby sa zasýtil, celý deň chodí s ňufákom nad zemou a žerie, čo mu podeň príde. Zožerie aj larvy, či vajíčka hmyzu, rozhrabe mraveniská. To by mohlo zasýtiť hlucháne. Povedzte mi, z čoho sa má vychovať taký malý hlucháň. Chránime niečo, čo už dávno ochranu nepotrebuje, je premnožené a už škodí. Tí istí ľudia, ktorí brali peniaze na hlucháňa chránia aj medveďa, ktorý populáciu hlucháňa ničí…
SzD: No to mi pripomína jednu nepeknú politickú paralelu…
R. H.: Je paradox, že ľudia, ktorí sa majú v Bruseli či Štrasburgu doslova biť za Slovensko, na svoju krajinu podávajú infreachmenty (sťažnosti na porušenie práva).
SzD: V mene čitateľov ďakujem za rozhovor, jeho autorizáciu a prajem ešte príjemný deň.
R. H.: Príjemný deň všetkým.
Aj preto nebol dobrý prezidentka na miesto ministra, lebo tomu rozumel ? Alebo “ LEN “ preto, že je prísne pro Slovenský ?? Keď niekto pochybuje o jeho profesionalite, tak buď nevie čo hovorí alebo nechce vedieť !!