Pripomeňme si 239-te výročie narodenia spisovateľa a katolíckeho kňaza z generácie bernolákovcov – Jána Hollého. Narodil sa 24. marca 1785 v Borskom Mikuláši a zomrel 14. apríla 1849 na fare v Dobrej Vode. Zaujímavosťou je, že jeho meno nesie planétka (19955) Hollý.
Narodil sa do chudobnej rodiny roľníkov Vavrinca a Alžbety, rod. Blečákovej, ako ich tretie dieťa. Po ňom sa narodil ešte Jozef.
Vrokoch 1802 – 1804 absolvoval filozofické štúdium v Trnave, následne teológiu v rokoch 1804 – 1808 v mariánskom seminári. Tu pod vplyvom vzdelancov začal rozvíjať svoj literárny talent a s tým prišlo aj posilnenie národného povedomia. V jeho aktivitách ho podporoval aj profesor filozofie a teológie Jur Palkovič.
V čase svojich štúdií sa Hollý už venoval poézii. Spočiatku písal po latinsky, k rozhodnutiu používať (bernolákovskú) slovenčinu dospel začiatkom 19-teho storočia.
Za kňaza bol vysvätený v roku 1808 a stal sa kaplánom v Pobedíme. Tu v okolitých hájoch našiel aj inšpiráciu pre svoje Selanky – tie prvé sa však nezachovali. Tu sa datuje aj začiatok aj jeho zdravotných problémov – pravdou je, že na zdravie si veľmi pozor nedával. O štyri roky neskôr začal kaplánčiť v Hlohovci, kde pôsobil dva roky.
Od 13. februára 1814 bol Hollý farárom v Maduniciach. Tu mu učarovala okolitá príroda a z nej zvlášť háj Mlieč (Mlíč), kde zvykol sedávať pod rozkošateným dubom.
Hollému v roku 1829 vyhorela fara a okrem toho mu vyťali milovaný háj. Pri všetkých strastiach hľadal básnik útechu a nádej vo svojej tvorbe. Jeho epopeju Svätopluk mladí často čítali na svojich stretnutiach a časom len naberala na popularite.
V roku 1835 umrel Hollého veľký podporovateľ Jur Palkovič. Hlavným spolupracovníkom „slovenského Homéra“ sa odvtedy stal Martin Hamuljak. Hamuljak a Hollý sa poznali už v roku 1828 a zblížili sa v roku 1834 v súvislosti so založením Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne.
Po vydaní Svatopluka pracoval Hollý na novom epose, tentokrát o pôsobení sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Hollý dokončil dielo v septembri 1834 a v roku 1835 vyšla Cyrillo-Metodiada „v šesťi spevoch“ v Budíne na Hamuljakov náklad. Hollý sa už v tom čase venoval skladaniu selaniek a poslednému eposu Sláv.
V tom čase bol Hollý už skutočnou legendou. Nastupujúci hlavný prúd slovenského národného obrodenia, štúrovci, podnikali k bardovi návštevy a z nich potom čerpali oduševnenie k svojej tvorivej práci. Tieto madunické „púte“ nekonali len oni – k slovenskému básnikovi Hollému sa unúvali merať cestu aj nemecký maliar a spisovateľ Friedrich Kaiser, aj ruský slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij a iné zahraničné osobnosti.
V roku 1843, keď už slabozraký a s popáleninami (v dôsledku požiaru na madunickej fare v máji toho roku, kedy zároveň prišiel o celý majetok) býval na odpočinku na Dobrej Vode u svojho priateľa z mladosti, dekana Martina Lackoviča, kde sa odohrala azda najpamätnejšia návšteva. Mladoslováci Štúr, Hurban a Hodža, zamestnaní myšlienkami na nový spisovný jazyk, poprosili o názor katolíckeho básnika.
Hollý prekladal Vergília, Theokrita, Homéra, či Horácia. Zo školských lavíc si pamätáme diela, ako Svätopluk (1833), čo bolo dôležité dielo pre formovanie národného uvedomenia. Nasledovala Cyrillo-Methodiada (1835); Sláv (1839); epické básne Selanki (1835, 1836, 1840); Žalospevi a sväté písmo“ (1836 a 1840) a mnoho ďalších.
Zdroj: Wikimedia / Matica Slovenská; Facebook
