Gustáva Murína sme dlhé roky poznali ako toho, kto píše o slovenskom organizovanom zločine. Jeho knihy Gorily v podsvetí, či Mafia na Slovensku boli a dodnes sú medzi čitateľmi stále populárne. Napriek tomu je autor považovaný za „konšpirátora“. Možno preto, že fakty, ktoré v tlači vídame roky, spája do celkov, ktoré dávajú aj hlbší zmysel. Aj o knihách, no nie len o nich sme sa pozhovárali s pánom Murínom. Hovorili sme aj o pretvárke prezidentky Čaputovej, o tom, ako sa dostal k vede, či o Orave a chalupárčení.
Dobrý deň pán Murín, ako sa dnes máte?
G. M.: „V slovinskom jazyku sa dôchodca volá „upokojenec“. A ja som naozaj upokojený, lebo mám popri dôchodku stále, čo robiť.“
No rozhodne nevyzeráte ako človek, ktorý už nemá čo povedať…
G. M.: „Treba hľadať nové tvorivé úlohy. A tak si vydávam napríklad aj e-knihy, o ktorých tuším, že ich nikto čítať nebude, ale mapujú moju doterajšiu tvorivú činnosť.“
Vy ste však zaujali aj projektom, v ktorom predstavujete úspešných Slovákov. V poslednej dobe o ňom akosi nepočuť.
G. M.: „Tento nástroj našej verejnej a kultúrnej diplomacie pripravujem už viac ako desať rokov na web-stránke Tulacky.net. A verím, že ukáže ako malé Slovensko dodalo celému svetu veľké osobnosti vedy, kultúry, biznisu, aj športu. Tie vedecké osobnosti (vrátane deviatich nositeľov Nobelovej ceny s koreňmi na Slovensku!) predstavujeme už v stálej rubrike na internetovom portáli Nového slova.“
Chystáte aj knihu, kde je kapitola o prezidentke. Na Vás asi neplatí argument, že pani prezidentka je pekná…
G. M.: „Je to kniha s názvom DEMOLÁCIA NAŠEJ DEMOKRACIE a podtitulom ZAČALO TO HAVLOM. Okrem Havla tam opisujem také výtvory, na ktorých sa podpísala politická umelá inteligenCIA, ako Dzurinda, Kiska a celý klan Šimečkovcov. No a táto nedoštudovaná juristka, ktorú vytiahli ako zajaca v klobúku, aby pomohla strate našej samostatnosti, pácha zlo, ale tvári sa pritom falošne, akože je ona sama proti zlobe sveta. Je to fakt hrozné vedieť, že si nevšimla smrť piatich študentov zabitých autom šoférovaným ožratým športovým funkcionárom, ani útok fašistickej úderky Antifa na malé kníhkupectvo Svojeť, ale hneď utekala objímať majiteľa Teplárne a pohotovo slzila pri vchode s nálepkou zobrazujúcou zdroj marihuany?! Úlisne sa fotila s pánom profesorom Traubnerom, ale keď ho Hanzelová (známa svojimi voľnými mravmi) napadla absurdnou „storkou“ typu Me Too, nezastala sa ho?! Kde sú hranice servilnosti zlu z dovozu u tejto Barbiny na diaľkové ovládanie?“
Keď už sme pri knihách, Vy ste si tými Vašimi „vyslúžil“ nálepku konšpirátora. Ako sa Vám s ňou žije?
G. M.: „To je omyl, ktorý vyžaduje vysvetlenie a vôbec sa netýkal kníh. Konšpirácia je utajené konanie a ja som, naopak, svoje názory na obhajobu demokracie a slobody slova hlásal vždy verejne. Veď na rozdiel od mnohých samozvancov, ja mám na to najlepšiu kvalifikáciu v mojej dlhoročnej práci pre jedinú celosvetovú spisovateľskú organizáciu PEN International. Konkrétne prípady porušovania demokratických princípov a základného ľudského práva v slobode slova neoliberálnou mocou som navyše komentoval zásadne solídnymi argumentmi z výhradne západných zdrojov. V skutočnosti už roky vystupujem voči konšpirácii úzkej zločinnej Globalizačnej kliky, čo má svojich poskokov v Bruseli na čele s korupčníčkou „Lajnovou“, ale aj Naďo-kolaborantov u nás. No a práve proti hľadačom pravdy, ako som ja, vynašli západné tajné služby smradľavé nálepky a univerzálne floskuly ako „konšpirácia“, „hoaxy“, „fake news“, či „radikalizácia“. Z autorstva ich usvedčujú anglické základy týchto nezmyslov. Stačí sa len zamyslieť nad výrazom „toxické informácie“ a je nám jasné prečo sa boja slobody slova. Je to manipulácia s významom slov a tak tisícročia osvedčené párové súžitie muža a ženy, základ každej rodiny, teraz nazývajú „rodový sterotyp“?! Žijeme rok „1984 podľa rovnomenného utopického románu Orwella, kde nástrojom takýchto politických zločincov je „double-speak“. V ňom najväčšie lži šíri takzvané „Ministerstvo pravdy“. Oni to Orwellove varovanie verne „progresívne“ opakujú.“
Vy, ako vedec by ste podľa módnych trendov mali zastávať názor, že neviem koľko desiatok druhov pohlaví je v poriadku, že neoliberalizmus je pre život ideálna možnosť, že je v poriadku, že dnes sa niekto cíti tak a zajtra inak, prípadne že sa niekto „zosobáši“ povedzme s garnižou… No Vy sa držíte svojho konzervatívneho názoru. Nebolo by pohodlnejšie „zaprieť“ svoj názor a hovoriť, čo sa od Vás očakáva?
G. M.: „To čo ste vymenovali je znôška debilít, čo každý normálny občan rozpozná. Na to nemusí byť vedec. Ale pretože ja som vedec s medzinárodnou reputáciou, hľadal som dôvod, prečo nás pod zámienkou neoliberalizmu, premenovaného najnovšie na „progresivizmus“, Globalizačná klika kŕmi takýmito nezmyslami šírenými u nás žltou tlačou a dezinformačnou centrálou RTVS. Nad tým sa zamyslime! Veď oni musia vedieť, aké kraviny šíria. Tak prečo vlastne?“
Vy viete, prečo?
G. M.: „Podľa mňa je to test kam až manipulácia s masami môže zájsť. Zažívame to v totálne nevedeckej kampani o „globálnom otepľovaní“ z ktorého urobili našu „kolektívnu vinu“ (čo je od čias nacizmu neprípustné obvinenie), hoci ide o normálny cyklický jav. Zažili sme to v umelo dramatizovanej covidovej pandémii, po ktorej dnes prichádzajú hrozné svedectvá nevinných obetí experimentálneho očkovania. Našich občanov nezabíjal covid, ale toto súručenstvo nedoukov, medzi ktorých ona, ako nedoštudovaná juristka, patrí! Veď dnes už vieme, že zasadnutie takejto pandemickej komisie spočívalo v troch hodinách, kedy sa odborníci pokúšali plagiátorovi Matovičovi vyhovoriť jeho šialené nápady a po troch hodinách diskusie si aj tak urobil po svojom. A skládková Zuzanka tomuto zločinnému masovému experimentu typu „atómovej bomby“ neodporovala!“
Okrem toho, že ste autorom mnohých kníh o organizovanom zločine, ste aj vedecký pracovník. Čomu sa venuje vedec Gustáv Murín?
G. M.: „Spomienkam. Svoju vedeckú kariéru som ukončil tým o čom sa mi v jej začiatkoch nemohlo ani snívať. Ja som sa totiž vydal dvomi cestami – pátraním po dlhovekosti a testami životného prostredia. V tej dlhovekosti som dospel až po úspešnú metódu mladnutia, ale len na rastlinných modeloch. A v rastlinných testoch sme boli spolu s kolegom Karolom Mičietom svetovými pioniermi praktického využitia rastlín ako majákov znečistenia životného prostredia v ich vlastnom prostredí – po vojne v Perzskom zálive, v okolí jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, či po barbarskom NATO-bombardovaní Juhoslávie. Monografia vyšla v prestížnom vydavateľstve Nova Science v New Yorku, pomník sme si teda postavili a tak som odišiel do predčasného dôsledku. Som šťastný emeritus.“
A čomu sa venuje Gustáv Murín, keď práve nepíše knihy? Ako relaxujete?
G. M.: „Takmer každý pondelok v skvelej spoločnosti tenisová štvorhra (a to sú páni, ktorí ešte svätia posedenia po hre pri kávičke) a každú stredu ping-pong v jedinej oficiálnej veľkohale, ktorú máme v bratislavskej štvrti Krasňany rovno pred nosom. No a v lete Ju-Ra-Va! Dodnes nikto nepoďakoval vtedajším starostom Jura, Rače a Vajnor ako skvelo prepojili cyklotrasou tieto tri obce. Som absolútny nadšenec elektro-bicyklov. Tak ako som odporcom nezmyselnej bruselskej diktatúry elektro-mobility u áut, toto ma naopak nadchýna užitočnosťou a technickou vymakanosťou. Dôvod je prostý. Od nás je na hrebeň Karpát taký strmý kopec, že sme to celé roky riešili tlačením bicyklov do kopca. Dnes si zapnem elektro-forsáž, elegantne som za pár minút na hrebeni a potom už na bežných prevodoch s malou dopomocou brázdime s mojou ženou úchvatné zákutia Lesoparku. Keď ona nemôže, zaskočí spriatelený sused, ktorý kedysi v lesoch nad Krasňanmi pracoval, takže ma dokáže priviesť na úplne neznáme miesta. Som rododendron, mám rád teplo, a cyklovýlety k letu patria.“
Viem, že ste príkladom toho, že „jablko nepadá ďaleko od stromu“ – po Vašom otcovi je v Bratislave dokonca pomenovaná ulica. Bolo pre Vás prirodzené, že ste sa vydali v jeho stopách, alebo ste sa chceli venovať niečomu inému?
G. M.: „Môj otec nechcel, aby som robil vedu. Keď sme boli s mladším bratom malí, skúšal nás nahovoriť na bádanie. Dokonca nám kúpil malé plastové „mikroskopy“, ale nás to nebavilo. Potom si všimol moje literárne pokusy a nad mojou vedeckou budúcnosťou mávol rukou. Ani ja som vedu robiť nechcel. Chystal som sa na žurnalistiku a v zálohe som mal aj scenáristiku. Bolo to veľmi naivné, lebo hlavne žurnalistika bola vtedy politicky ostro sledovaná a ja som mal na prijatie zlý „kádrový profil“. Dilemy ma zbavil otec mojej staršej spolužiačky na gymnáziu, pán Alexander Bachnár. Dobre odhadol, že za komunistickej vlády by ma moje kritické pero ako profesionálneho novinára privádzalo to stálych konfliktov s vládnucou mocou. Nasmeroval ma preto na odbornú žurnalistiku, ktorá vychádza z toho, že ovládate odbor, o ktorom píšete. Mňa zaujímala ochrana životného prostredia, ale tá vtedy ešte ani nebola ako študijný odbor, tak som šiel na všeobecnú biológiu, odbor cytológia. S vedou som potom precestoval veľký kus sveta.“
Zdroj: Archív G. M.
Ste „dieťa“ veľkomesta. Aký je Váš vzťah k vidieku? Viete si predstaviť, že by ste žili niekde „na samote pri lese“?
G. M.: „Ja som nikdy nebol chalupársky typ a už vôbec nie záhradkársky. Ale ešte ako vysokoškolák som pochopil, že v chatičke na štyroch kameňoch, čo v Oravskej Lesnej zbudoval zo senníka náš otec s dedom a strýkami, sa môžete ľahko zblázniť. Bola tam totiž len malá predsieň a jedna izba. Suchý záchod vonku. A keď začalo v lete pršať, tak pršalo aj celý týždeň. A to je teda veľký útok na nervy. Ale po dedovi ostala nižšie veľká chalupa. Tú naša mama nazvala „drevený palác“ a našu chatu „drevený stan“. Držíme sa tu už viac ako 30 rokov a každý rok tu zažívame niečo nové, ale aj šokantné.“
Bolo prekvapenie aj v tomto roku?
G. M.: „Po polročnej pauze sme na Veľkú noc prišli do chalupy, ktorá si žila celé mesiace vlastným životom – takže myši nielenže zmamrali tubu dermálnej masti (všetko jedlé sme totiž už pevne uzamkli), ale po desaťročiach sa po prvýkrát pustili aj do plastovej rúry vodovodného odpadu z drezu.“
Murín je meno, na ktoré keď sa v Oravskej Lesnej opýtate, odpovedia vám, že tých tu je mnoho…
G. M.: „Náš Murínovský rod spoluzakladal túto dedinu pred 300 rokmi a naša chalupa stojí na dedičnej „rali“ spolu s deviatimi ďalšími Murínovskými domami, chalupami a chatami. Inak by ma sem nedostali ani heverom. Kto si myslí, že horná Orava je ideálnym miestom na rekreáciu, je bláááázon. Tu z 365 dní v roku viac ako 270 dní prší alebo sneží.“
Ale hádam to nebude také zlé…
G. M.: „Ale zase sa tu skvelo spí a píše. Spísal som tu už desiatky mojich úspešných kníh. A z okienka pracovne vidím na čerstvo rozkvitnutú lúku so stovkami fialových hlavičiek šafranov. A na horizonte majestátny Rozsutec. Tak predsa potecha.“
K vidieckemu štýlu života ešte na mnohých miestach patria tradície. Tie Veľkonočné sú u nás silné. Dodržiavate ich? A vôbec, aký je váš vzťah k tradíciám?
G. M.: „Už dávnejšie som napísal, že rodina stojí na troch R – robota, relax a rituály. Na rituáloch je podstatné, že sú nemenné. Predstavujú aspoň náznak istoty, ktorá nám v mnohom inom chýba. Takže teraz sme boli ako vždy na Veľkú noc na našej oravskej chalupe. Kedysi k nám na pondelňajšiu šibačku chodili mládežníci z rodiny, lenže tí už vyrástli a rozpŕchli sa za prácou doslova po celom svete. Takže to šibanie ostáva na mne, čo ma opakovane každoročne privádza do rozpakov, pretože som sám na tri dospelé ženy. A priznajme si to, je to úloha pre malých chalanov, ktorým sa oplatí tie maľované vajíčka chystať. Takže to riešime dohodou, že oblievať nie, ale ráno nastúpia všetky tri na šibanie a moja žena vzácne spolupracuje, takže aj dcéry ten rituál znesú. A ja si oddýchnem, že mám zase rok pokoj. Šibák mám univerzálny už desaťročia. Je to celé vlastne len zámienka, aby sme otvorili chalupársku „sezónu“ prvou jarnou návštevou. Aj s tými šokmi, čo som už opísal. To je vlastne tiež každoročný rituál. A čo sa za zimu pokazilo, obetaví miestni remeselníci prídu opraviť. A potom ich naháňam, aby som vôbec mohol zaplatiť, lebo niekedy nevedia, ako tú dobrú vôľu vykalkulovať. Chvála Bohu za rituály, aj Vaše otázky.“
Ďakujeme za p. Murínom autorizovaný rozhovor
