Nič iné sa nedalo čakať. Naopak, mohli to spraviť už oveľa skôr. Každý človek, nielen politik, má právo rozhodnúť sa, či a ktorému médiu poskytne rozhovor alebo akékoľvek iné informácie nad štandardnú a viac menej povinnú ponuku, ktorú predstavujú tlačové správy vlády, ministerstiev, Národnej rady Slovenskej republiky, štátnych inštitúcií, či agentúrny servis, šíriaci ich vyjadrenia.
V uplynulých pár rokoch sa všetko akoby vystupňovalo. Z pozvánok do médií sa stali predvolania a z rozhovorov výsluchy. Z novinárov žalobcovia na jednej strane a na strane druhej rafinovaní bezcharakterní advokáti, ktorí sú ochotní aj z veľkozlodeja spraviť pracovníka charity. Ak sa za to dostane dobrý honorár. Do dokonalosti chýba už len to, aby z televíznych štúdií vymontovali stoly a stoličky a vykopali tam normálne poľné zákopy. Z nich by potom účastníci „diskusných relácií“ hádzali po sebe a moderátor po nich, všetko navzájom, ostré pechotné granáty. Lenže, to by bol dosť drahý špás. Nehovoriac o „rozhovoroch“ pre tlačené médiá. V nich si respondent napíše čo chce, novinár si do textu z napísaného podkladu tiež dá čo chce a čo nechce, editor do toho vloží zas svoje „múdro“ a čo sa mu nepáči, vyhodí a v texte nenechá a vydavateľ napokon vytlačí text, o ktorom respondent ani len netuší, kedy a kde to povedal. Jeho je akurát podpis pod textom. Vďaka dnes bežnej redakčnej praxi médií, ste vlastne nikdy nečítali pôvodné, originálne vyjadrenia respondentov.
Ja sa budem pýtať čo ja chcem a kedy chcem a tebe dovolím odpovedať tak, ako ja chcem a kedy chcem
Pravda, ak vôbec chcem. Tento „Dibákovsko-Kovačičovský“ model sa už tak hlboko vryl do praxe diskusií v elektronických médiách, že mu podľahol aj „délesloužíci“ Braňo Závodský v kedysi inak oprávnene počúvanom rádiu a totálne sa opustil. Dať mu blond ofinu, celá Dibáková. Ale pozor, tá už „pre opotrebovanie“ z televízie musela odísť. Asi sa našiel niekto príčetný medzi jej majiteľmi, alebo skôr zapracoval pud ekonomickej sebazáchovy. Časom to pochopia aj v tých najpočúvanejších rádiách. Selekcia ako a na čo smie respondent odpovedať a k čomu sa ani za cenu vypnutia mikrofónu nesmie vyjadriť, presiahla už kriticky tolerovateľnú úroveň. Vrátili sa sugestívne otázky, na ktoré kedysi boľševickí cenzori umožňovali odpovedať iba áno alebo nie a v prípade nie nastúpila likvidácia odpovedajúceho. Najskôr mediálna, potom spoločenská a niekedy aj fyzická. A usídlila sa tu u nás aj prax exhibičnej mentálnej retardácie zo strany moderátorov, vedúcich diskusie – desať tých istých otázok v rade za sebou, čo i len bez zmeny slovosledu, ak opýtaný odpovedá inak, ako očakával moderátor. Navodzuje to takmer presvedčenie, že ten druhý, teda moderátor, má vážne mentálne problémy. Alebo neukojené potreby. Normálny človek a dobrý novinár sa pri opakovaní otázky spravidla snaží aspoň o jej preformulovanie, alebo, položí dve či tri iné a potom sa k tej, na ktorú nedostal odpoveď, vráti.
Nie, toto nemá byť praktická príručka novinárčiny
Ide o to, že ak novinári a médiá dávajú ostentatívne najavo, a to vo svojich produktoch, ktoré ponúkajú čitateľom, divákom či poslucháčom, kto je pre nich v politickom živote „sviňa“, ptom naozaj bez obalu a zahanbenia za svine považujú aj tú nadpolovičnú väčšinu voličov, ktorí toho ktorého politika volili. A to už je silná káva, dovoliť si z titulu moci pracovníka médií urážať nadpolovičnú väčšinu voličov. V čase sociálnych sietí sa však čosi zásadné zmenilo. Aby človek získal informácie, nemusí sledovať tie „predžuté“, spracované médiami, ale môže ich získavať priamo zo zdroja, od politika. Dnes sa dá zo sietí získať všetko a tlačové servisy štátnych inštitúcií sú na verejne dostupných weboch. Ak tu niekto niekoho potrebuje, tak je to médium, noviny, rádio, televízia, ktoré potrebujú svojich čitateľov, poslucháčov a divákov, rozhodne to neplatí naopak. Pamätáte sa, ako začali zamkýňat a spoplatňovať svoje články? Čo sa udialo. No absolútne nič. Akurát prišli o svojich čitateľov. A to zadávateľom inzercie prekáža ako prvé. Kedysi ktosi povedal – „všetko je na webe“ – a mal pravdu. Dokonca je tam aj to, čo vám samozvaný mediálny hlavný prúd nikdy neponúkne – pravda. Pravda a iný názor, iné názory, množstvo iných názorov a faktov. Dnes sa život ako taký cenzúrovať nedá. Kto sa o to pokúša, je mentálny nedorobok, chudák. Ten žije a pracuje, ale aj myslí úplne mimo reality, vo svojej vlastnej bubline, ktorá nemá žiaden prienik s okolitým svetom.
Im sa nepáči koalícia, nám sa zas nepáčia oni
Vládna koalícia sa teda konečne dohodla, že nebude odpovedať na otázky televízie Markíza a nebude chodiť do jej diskusných relácií. Čakal by som, že nebude odpovedať na otázky viacerých médií. Ale to príde. Lebo mainstream dnes na Slovensku personálne predstavuje žurnalisticky to najhlúpejšie, čo kedy v novinárskej obci na Slovensku pôsobilo. Oni ešte aj tú propagandu robia tak hlúpo, že ich politickí „bohovia“ prehrávajú jedny voľby za druhými.
„Pán moderátor, my akceptujeme, že televízia Markíza na Facebooku napísala, že sa vám nepáči, ak my odpovedáme, ako my chceme vašej televízii, takže pre nás televízia Markíza neexistuje, nebudeme chodiť do vašich politických debát. Rozhodli sme sa tak na koaličnej rade. Keď zmeníte svoj postoj a názor a dáte nám slobodu a právo sa vyjadrovať ako my chceme, tak potom,“ odpovedal Taraba redaktorovi. Nuž teda, tak potom.
Lenže, ak sa nezmenia médiá samotné, ak nezmenia svoje armády bojovníkov proti všetkému koaličnému , tak potom tu to „potom“ nikdy nebude. Ale o tom až niekedy „potom“.
Autor: Ivan Brožík
