Pozorujem to už dlhší čas. A mám trošku obavy z toho, že sa to stupňuje. Vážne. Reči o „senilných dedkoch a babkách“ nás doviedli až k tomu, že sa na sieťach dočítame, ako niekto pôjde vynadať dedovi, že mu do.al budúcnosť. Nuž vážený, alebo nedaj Boh vážená, žen dedo by sa ti aj rozdal, nemáš nárok mu takto nadávať, ani len virtuálne, ale o inom som chcela. Čo vlastne mladí vyčítajú seniorom. Vraj sa tomu hovorí spomienkový optimizmus.
Nie všetci seniori sú nutne „starí komouši“ a podobne. Len skrátka – štát sa viac staral o to, o čo sa mal.
Aj obce, ktoré mali 40 domov, mali obchod.
Aj do koncových obcí chodil autobus bez toho, aby oň museli doslova bojovať
Väčšina obcí malo aspoň malotriedky
Ľudia pracovali na „štátnych majetkoch“
K lekárovi stačilo vybehnúť do susednej obce, k špecialistovi nebolo treba pomaly cez tri okresy
V médiách sme nepočuli o havarijnom stave mostov
Svoje u seniorov určite robí aj frustrácia. Skúsme sa zamyslieť. Pamätáte si ich z detstva, keď vám babka na počkanie upiekla obľúbený koláč a dedko postavil cez pol pieskoviska taký hrad, že polovica bloku dnes ľutuje, že vtedy nemali mobil s foťákom. Dnes si babka kvôli ťažkej diagnóze ani len chlieb neodkrojí a dedko na vozíku potrebuje pomôcť aj s tým, s čím pomáhal on vám, keď ste ešte nechodili na nočník.
Svoj stav si senior uvedomuje, no zmeniť ho nevie. Nie je ľahké naučiť sa s tým žiť. Preto je možno nepríjemný, niekedy nevrlý, „zlý“. Viete, ako sa cíti, keď ten, pre koho by aj dýchal napíše niečo takéto?
Človek, ktorý na prelome režimov na miestnej poliklinike „napravil kríže“ polovici mesta, iný keby ráno nevstal, v miestnom podniku nemajú výplaty, ďalšia už ráno o šiestej otvárala obchod, aby si školáci mohli cestou do školy, kde bufet nebol štandardom, kúpiť sladký rožok a nebyť práce mnohých ďalších, v tejto republike nefunguje ani to, čo ešte ako-tak dobieha.
Moje zamyslenie sa rozhodne nie je obrana minulého režimu, veď ja sama by som zrejme skončila „zavretá“ v nejakom čudnom zariadení, kde majú handicapovaní ľudia všetko, len možnosť žiť tak, ako chcú, nie. Navyše, minulý režim skončil, keď som ja bola v puberte, takže si nedovolím hodnotiť ten reálny život.
A áno, o monster procesoch z 50-tych rokov viem, neobhajujem ani tie. Len sa pýtam, či si tí ľudia čo ja viem v Trstenej (čo už je mesto); či Habure opravovať mosty a cesty sami.
Či majú slúžiť osemdesiatroční lekári.
Ako sa má oplatiť zeleninárovi z Aňaly kilometer fóliovníkov, keď mu štát kladie všetky možné prekážky.
Ako sa má mladá rodina rozhodnúť pre potomstvo, keď ich život je o vstávaní o štvrtej, o šiestej nasadnúť na autobus, nechať sa odviezť do nejakej montovne, o štvrtej sadnúť na rovnaký autobus a o piatej čosi porobiť doma, aby prespali aj film o ôsmej …
Ľudia chápu veľa. Aj pomáhajú iným (viem, o čom hovorím), ale od politických špičiek potrebujú nie len verbálnu podporu, či nadávky do zmätených, dezolátov a podobne.
Asi je niekde problém, keď je medzi ľuďmi toľko hnevu a srdu. Ten nevznikol dnes, ani včera. Niekto na ňom pracuje roky. Spôsobom „rozdeľuj a panuj“. Nahuckať mladých proti starým, ženy proti mužom, tých z centra mesta proti sídliku, Slovákov proti Maďarom, Čechov voči Slovákom…