Počas prezidentskej kampane som často počúvala, aký je jeden z kandidátov „podržtaška“ inému politikovi. Tých, ktorí túto nálepku kandidátovi nalepili ani netušia, že ho vlastne chválili.
Podržtaška? Nezaobídem sa bez takého
Len čo vstanem z postele, potrebujem niekoho, kto mi pomôže. Vlastne – vďaka Bohu, len čo vyjdem zo svojej izby. Lebo pri určitých úkonoch pomoc nepotrebujem. Sú však dni, kedy som fyzicky v takom stave, že buď niekoho požiadam, aby mi priniesol kávu z bodu A do bodu B. Alebo si ju nedám. To sa stáva vtedy, keď ma taký deň zastihne samú doma.
Nehovoriac o tom, že bez pomoci niekoho vidiaceho a mobilného (vodičák podmienka) siaha môj akčný rádius tak po susedovu bránku, občas na koniec ulice.
Viete, o kom hovorím, však?
Presne tak, o asistentoch. Či už zdravotne postihnutých ľudí, alebo seniorov. O rok mám 50 a bez pomoci by som tu už dávno nebola. A tak chcem poprosiť, vlastne asi nie poprosiť, ale vyzvať všetkých tých (pardon, aj tie) ultratolerantných a chápavých ľudí s najkorektnejším slovníkom na planéte a jej priľahlých okresoch, aby rešpektovali, že nálepka „podržtaška“ môže byť aj pochvala.
Lebo bez podržtašiek to skrátka nejde
Neviete to pochopiť? Verím vám. Asi ani ja by som neverila, keby som ráno nečakala na výťah z domu, dobehla k autobusu „ltt (len-tak-tak) a v práci si užívala všetok ten luxus, ktorý prináša život bez handicapu.
Veď už sa toľko neľutuj…,
možno si poviete. K tomu mám vďaka konzervatívnej výchove, fantastickým rodičom a pár priateľom, ktorí by mi „sebaľútostné aktivity“ veľmi rýchlo zatrhli. Fungujem systémom „keď nevládzeš, zaber“. Ale aj to sa dá len s pomocou.
Ďakujem tým, ktorým vy nadávate do podržtašiek.
