Keď sa povie „alchymisti“, predstavíme si veľakrát stredovekého podvodníka, či šarlatána. Napriek tomu, že dnes ich pokusy vôbec nepôsobia seriózne, vo svojom čase to boli vážení a múdri ľudia Ti sa pokúšali vyrobiť zlato, kameň mudrcov, elixír nesmrteľnosti alebo zvláštnu umelú bytosť.
Chiméra Kameň mudrcov
Hlavnou úlohou všetkých alchymistov bola výroba kameňa mudrcov. O jeho existencii boli presvedčení už starovekí alchymisti. Práve zo starovekých správ čerpali učenci v stredoveku a ranom novoveku. Malo ísť o zvláštnu „zázračnú“ substanciu, ktorá umožňuje z obyčajných kovov vyrobiť zlato a zároveň ho možno použiť ako liek na najrôznejšie zdravotné neduhy. Stačilo ho rozpustiť vo víne a vznikol tak liečivý nápoj. Niektorí alchymisti dokonca tvrdili, že tento elixír dokáže zaistiť nesmrteľnosť. Ďalej bolo možné kameň mudrcov využiť ako tzv. „večné svetlo“, kedy sa jeho kúsok vložil do sklenenej ampulky a potom mal neustále svietiť. Substancia sa mala využívať aj pri pokusoch zameraných na zhotovenie diamantov či iných drahých kameňov alebo pri snahe tvarovať sklo či ho urobiť nerozbitným. Tiež sa verilo, že kameň mudrcov svojmu majiteľovi prepožičiava zvláštne schopnosti, múdrosť a znalosť tajných náuk alebo možnosť ovládať nebeské sily.
Mohol mať podobu pevného červeného a taviteľného, avšak aj ohňovzdorného kameňa alebo prášku. V stredovekých arabských alchymistických spisoch sa rozlišovali dva druhy kameňa – biely a červený. Z bieleho kameňa sa vyrábal kameň červený, ktorý potom bolo možné premeniť na zlato. Európski stredovekí alchymisti popisovali dokonca viac druhov tejto zvláštnej substancie.
Výroba kameňa mudrcov bola značne náročnou a zdĺhavou procedúrou, ktorá sa označovala slovami „veľké dielo“, čiže „opus magnum“. Cieľom bolo najčastejšie pripraviť tzv. červený projekčný prášok, ten sa následne pridával do taveniny kovu v snahe zhotoviť zlato. Predpisov na výrobu kameňa mudrcov sa zachovalo niekoľko. Riadili sa astrológiou, a preto jednotlivé kroky výroby odrážali najčastejšie buď počet známych planét, alebo znamenia zverokruhu. Z chemického hľadiska išlo o procesy žhavenia, kryštalizácie, rozpúšťania, destilácie alebo kvasenia. Z dnešného pohľadu sa návody na výrobu zázračnej látky javia mnohokrát ako nereálne.
Elixír nesmrteľnosti
Alchymisti tiež túžili pripraviť elixír nesmrteľnosti, teda akýsi všeliek, ktorý by mal schopnosť liečiť choroby, omladzovať staré telo i myseľ, a teda predlžovať život alebo dokonca zaistiť nesmrteľnosť. Na výrobu tohto elixíru sa často používal práve vyššie spomínaný kameň mudrcov, ďalšou prísadou bola ortuť, šupinky zlata a výťažky z bylín. Doklady o snahách nájsť zázračný všeliek a prostriedok na dosiahnutie nesmrteľnosti pochádzajú už zo starovekej Číny a Indie. Vtedy učenci pripisovali túto schopnosť zlatu, a preto verili, že život dokáže predĺžiť konzumácia jedla a pitia zo zlatých nádob alebo dokonca požívanie tekutého zlata. Pojem „tekuté zlato“ sa preto neskôr ujal na označenie najrôznejších tekutých všeliekov.
Homunkulus
Mala to byť postava podobná človeku, obdarená mala byť mnohonásobne väčšou silou, čo ju predurčovalo na na ťažkú prácu. Alchymisti na výrobu homunkula používali rôzne látky. Istý učenec využíval moč alebo mužské semeno, iný potreboval slepačie vajcia alebo ľudskú krv.
Asi najznámejšou vytvorenou bytosťou je Golem, ktorého podľa povesti z hliny vymodeloval rabín Jehuda ben Bezalel, rabi Löw, aby ochraňoval pražskú židovskú obec a vykonával namáhavú prácu. Golem sa oživoval vložením zvláštneho šému do jeho úst, pričom musela byť prednesená magická formula. Len človeka, ktorý ho oživil, mohol Golom počúvať. Pretože umelá bytosť nemala rozum, musel ju jej pán strážiť a dávať ju presné inštrukcie, inak narobila viac škody ako úžitku. Práve z tohto dôvodu Golema rabi Löw nakoniec dobre ukryl.
