K tomuto komentáru ma „pomkla“ pani novinárka par-excellence a jej status na sociálnej sieti. Píše v ňom, že Denník N žiada detailné info zo zdravotnej dokumentácie premiéra a že je škoda, že pred pár rokmi nemali takú dojímavú starosť o iného premiéra.
Priamo jej status s GDPR nemá nič spoločné, tieto štyri písmenká sa mihnú len v jednom z komentárov. A práve to bol impulz k tomu, aby som dala „na papier“ moje pocity spojené s „posvätnosťou“ osobných údajov.
Asi sa to nehodí, ale budem veľmi osobná. Lebo aj GDPR je o osobných údajoch. A mne to bolo vtedy smiešne. Vlastne bol to taký ten smiech cez slzy.
Diskusia na sociálnej sieti, povedzme január 2021
Uzavretá skupina, pre tento prípad si ju nazvime „Susedia zo sídliska Za riekou“.
Chodia do nej podebatovať rodáci žijúci v priestore medzi New Yorkom, Dublinom, Tallinom a Canberrou; v čase, o ktorom píšem si susedia dohovárali vzájomné nákupy pre starkú z Bratislavskej 7 alebo pre pána po chemo z Trenčianskej 18 (Pripomínam, že adresy, ale aj sídlisko by ste na akejkoľvek mape hľadali márne – sú fiktívne.); mamičky na materskej; či ľudia, ktorí na Sídlisku Za riekou trávili u starých rodičov letá a s tamojšími deckami stavali hrady z piesku vo vnútroblokoch.
V jeden deň sa v skupine zjavila fotka. Máme nové zateplenie, (zase len fiktívny) panelák Novoveská 7-13, znie popis k fotke s typickým panelákom „odetým“ do cukríkových farieb.
„Jeeej, náš vchod!“ píše Monika
„Ako, aj ty si tu rástla?“ pýta sa Anton.
„Jasné, Monča bývala na treťom, oproti Hovráthovcom,“ reaguje Martin.
„Tak to sa musíme poznať, ja som chodil k babke, k Polákovcom, oproti nám bývali…,“ menuje Anton ďalších susedov a spomienky bežia nie len hlavami, ale cez klávesnice aj internetovými prípojkami. Kým sa nezjaví niekto, kto pripomenie:
„Vážení, a čo GDPR? Čo ak si Horváthovci neželajú, aby ste ich tu pretriasali?“ Debatú síce, akoby uťal, no množstvo smejúcich sa emotikonov dáva „rýpalovi“ jasne na vedomie, čo si diskutéri myslia.
Cesta do obchodu, rovnaký termín
„Nekonečný“ lockdown stále trvá. Keď sa redaktor ktorejsi diskusnej relácie opýtal ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej (SaS) opýtal, čo s tým, keď sa niekto pozabudne a vojde do kvetinárstva kúpiť partnerke kvety, tá odpovedala, že sa má ísť udať, za porušenie pravidiel. Okomentovali ste? Pssst, tu sme v slušnej spoločnosti.
Skrátka – časy, kedy ak ste boli očkovaný, mohli ste všetko, ak ste mali vyšpajdľovanú nosnú dutinu, mohli ste niečo a ak ste neboli ani očkovaný, ani ste si nedovolili vyčistiť nosnú dierku, dokonca ste mrcha-chorobu ani neprekonali, mali ste byť dobrotivej vláde vďačný za to, že si vôbec môžete kúpiť chlieb a vybrať si lieky.
Očkovaný ste byť nemuseli…
Zaujímavé bolo, keď ste sa priznali, že sa nechcete dať očkovať. Bola som čerstvo po onkologickej liečbe, takže ešte aj kuriéra mi vybavovali najbližší, aby som nedaj Boh niečo nechytila. Lebo imunita onkopacienta je už raz taká – „normálny“ človek sa z prechladnutia dostane behom siedmich dní, onkopacient má veľký problém. Ale späť k očkovaniu. Takže – keď ste sa niekde priznali, že sa nedáte očkovať, boli ste za vyvrheľa, dezoláta, ktorému keď nezáleží na vlastnom živote, mohlo by mu aspoň na životoch iných, blízkych.
takže vám ostávalo prijať nálepku niekoho, kto pre vlastné „nechcem sa dať očkovať“ ohrozil všetkých naokolo, alebo ste sa mohli vykašľať na dovtedy posvätné GDPR a mať pripravené potvrdenie od neviem koľkých …lógov z oblasti medicíny.
GDPR začalo byť znovu „in“
Mrcha-choroba je už podobná, ako chrípka, očkovanie už nie je „nepovinne-vynútené“, ani sprievodca vo vlaku, či premotivovaný nadriadený si od vás nemôže len tak pýtať informácie napríklad o vašich diagnózach.
Otázne je, či to GDPR po skúsenostiach z rokov nedávno minulých niekto berie vážne.
