Nedávno v kaviarni sme debatovali v partii. Niekomu od susedného stola zazvonil telefón a znelo to, ako tie telefóny, ktoré si pamätáme hádam z konca 70-tych rokov. „Echtovný“ cengáč, ktorý vás preberie aj z útlmu po nedeľnom obede.
Áno, píšem to presne v tom čase a presne ten typ útlmu ma chytá. Ale nejdem sama sebe „kaziť morálku“, nie o tom som chcela.
Telefóny
Potom som kdesi na Facebooku zhliadla tento obrázok a musela som sa zasmiať, pretože presne o tom sa rozprúdila debata, keď sme všetci začuli ten (doslova) crngáč
Možno to tak máte aj vy. My sme sa nad kávou zhodli: presne takto to platí!
A celkom náhodou, presne pri telefónoch si to uvedomujem najviac. Pred veľa rokmi som si pamätala telefónne čísla pár kamarátok, do školy, na internát, o rodičoch a babke ani nehovorím. To bol čas telefónov, v ktorých ste strčili prst do číselníka a vykrútili ste číslo, ktoré ste mali v hlave.
Potom prišli tlačidlové telefóny, ktorých zvuk vo mne dodnes evokuje „ako u lekára v deväťdesiatkach“. Na prelome storočí som dostala prvý mobil a začalo sa „to“.
Tichá „degenerácia“
Ako sa zväčšuje pamäť môjho telefónu, tak sa zmenšuje tá moja. Áno, staré číslo domov, na intrák či k babke si pamätám aj po 40-tich rokoch, ale keď ma požiadate o moje číslo, musím uvažovať.
Technika je super pomocník. Tiež vo svojom telefóne nosím fotky synovca z čias, keď bol bábätko, tiež z neho počúvam audioknihy, tiež v ňom mám kalkulačku, ak potrebujem vypočítať niečo náročnejšie, ako je veľká násobilka. Asi by to chcelo tréning pamäti.
Tak nabudúce. Ak sa naplnia zlé (nie tie úplne najhoršie) obavy, tak sa tie čísla budem musieť znova učiť naspamäť…
