Je čas rôznych stretávok zo stredných, či základných škôl. Jednu takú absolvovala aj veľmi vnímavá, empatická duša, pani Stela Gabriel. A tak je len pochopiteľné že jej venovala svojich tradičných 500 slov.
Moji milí priatelia,
dnešný list by som chcela venovať mojej minulosti a určitej, veľmi konkrétnej partii ľudí, z veľmi konkrétneho obdobia môjho života… ale verte mi, som presvedčená, že opäť sa v mojich slovách medzi riadkami nájdete aj vy.
Doslova len pred pár hodinami som sa vrátila zo stretávky z gympla po 20 rokoch!!! Mne sa to číslo zdá stále úplne šialené, ale je to tak. Úplne opantaná o ovládnutá doznievajúcimi emóciami, venujem moje dnešné slová mojím úžasným spolužiakom.
Viete, veľa som rozmýšľala a triedila som v sebe rôzne pocity… keď som na stretávku išla, keď sme spolu sedeli za jedným stolom a aj teraz, keď som doma a neviem, či niektorých z tých ľudí neuvidím opäť možno až o ďalších 5, 10 či 20 rokov…
Uvedomila som si však jedno… (vlastne dve) Po prvé: o 20 rokov bude všetko inak. Svet bude iný. Ľudia budú iní. Mestá, v ktorých žijeme budú iné. Budeme mať iné autá, budeme mať iné práce. Budeme mať viac alebo menej kíl, vlasov, vrások či detí. Dôvod, pre ktorý to ale hovorím vám všetkým je, aby sme si skúsili uvedomiť, že naozaj nič nie je večné a už vôbec nie nemenné. Všetko sa raz zmení. Preto by som vás chcela povzbudiť v tom, aby ste verili, že čokoľvek vás dnes trápi, o 20 rokov to bude len spomienka. Bude to preč. Dôvody na smútok a strach, ktoré vás dnes trápia, budú preč. Problémy, ktoré vám dnes berú spánok, budú vyriešené. Budú už dávno preč.
Ten čas, to je mocný čarodejník a všetko, čo so sebou nesie, to sú kúzla.
Ja sama som včera videla, ako sa čas a život sám podpísal v srdciach a mysliach ľudí, ktorých poznám už desaťročia. Po 28 rokoch, kedy sme spolu prvýkrát zasadli do školských lavíc v prime, sme všetci v niečom iní… Už dávno pominuli všetky dôvody na detské škriepky, hádky a vysmievania. Nesmelé a čudné dotyky chlapcov a dievčat na triednej diskotéke, plieskance po zadku a tajné lásky sa zmenili na suverénne objatia a bozky plné úprimnej a dospeláckej priateľskej lásky, ktorá môže rokmi iba silnieť.
Je to iné. Je to zvláštne. Je to pekné.
Mala som pocit, že sme k sebe mali opäť o niečo bližšie. Bližšie ako keď sme sa videli naposledy. A prečo?
To je to po druhé: niektoré veci sa nezmenia, len zosilnejú. Už sme veľkí a múdri. Už žiadna téma nie je tabu ani trápna. Už neexistuje chlapci a dievčatá už neexistujú obľúbení a tí druhí už nezbierame školské známky, ale životné skúsenosti, radosti aj trápenia… už nikto nie je v niečom „menej“.
Prepáčili sme si staré hriechy, odpustili sme si rany a zabúdame na slzy. Ostáva to pekné. Už sa vyťahujú len pekné zážitky, prezývky dnes už nemajú takú trpkú príchuť, slzy sa objavia len pri smiechu na spoločných spomienkach a hviezdou triedy je každý, kto dnes žije svoj úžasný život správneho človeka, rodiča, priateľa…
Tak to je – to pekné nikdy nevybledne. Vždy si rýchlo spomenieme na to veselé, na to koľkokrát sme si pomohli, koľkokrát sa podporili, koľkokrát sa spolu smiali.
Ďakujem!
Pošlite tento list svojim spolužiakom, ak to cítite rovnako.
PS – Len pre vás tých mojich
Moji milí spolužiaci. Strávili sme spolu 8 prekrásnych rokov. 8 rokov v tom najcitlivejšom, najturbulentnejšom a snáď z pohľadu osobnostného rastu aj najdôležitejšom období našich životov. V tom batôžku, ktorý si z gympla nesieme, máme každý iné spomienky. Aj radostné aj tie menej veselé… a toto sa týka úplne každého rovnako… ale tak to má byť.
Aj tak by som asi nevedela na pár riadkoch povedať ako veľmi vás mám rada a slzy mám na krajíčku, tak to skrátim… Bolo mi cťou! Ďakujem vám! Ľúbim vás! …a už teraz sa teším na ďalšie rande!
Prajem vám, aby sa vám vo vašich životoch darilo, aby ste boli zdraví vy aj vaše krásne rodiny, aby ste mali vždy dosť elánu a optimizmu a aby ste si neustále dovolili snívať a sny si aj plnili!
