Dnes iba krátko, stručne a bez nároku alebo ambície na nejaké hlbšie úvahy. Pozrel a vypočul som si prejav dostrieľaného premiéra Roberta Fica na Devíne niekoľkokrát a posolstvo jeho vystúpenia je jasné: Národ nemožno donekonečna znásilňovať cudzími ideológiami a zákernými módnymi pseudohodnotami, ktoré nemajú prirodzenú oporu v ničom vrátane histórie, spôsobu života, tradícií, kultúry, kresťanských princípov a národných koreňov. S tým jednoznačne súhlasím, píše Michal Zoldy vo svojom komentári na Facebooku.
Pod videami z premiérovho prejavu na Devíne na YouTube sú zatiaľ po dvoch dňoch desiaty tisíc lajkov, na stránke samotného Roberta Fica je ich 28 000….. Malo by ich však podľa mňa byť omnoho viac, nie 28 tisíc, ale najmenej 280 tisíc. Predseda vlády totiž bezprecedentne prehovoril ako mučeník, ktorý iba o tenučký vlások unikol zákernej smrti. Prehovoril priamo k samotnej duši národa a je len na národe, či vôbec ešte stojí o svoju vlastnú dušu, alebo mu už na nej nezáleží a je mu všetko jedno. Sú veci, s ktorými sa zmierovať a hľadať aspoň čosi spoločné nedá a sú ideológie a ich nositelia, s ktorými nemožno hľadať žiaden kompromis. Vo vlastnom záujme….ak nechceme skončiť ako tie nešťastné naivné kozliatka, ktoré pustili dnu vlka lebo sa im falošne prihováral milým hláskom domnelej mamičky. S Robertom Ficom principiálne súhlasím…. súhlasím s ním takto už presne 22 rokov, bez zaváhania a bez vybočení alebo prestávok na „oddych“. Nesúhlasil som s ním jedine vtedy, keď v roku 1998 vystúpil verejne po Dzurindovom boku na podporu TV Markíza.
Potešil ma najnovší rozhovor Palka Kapustu s Ľubom Huďom Na palete. Moji dvaja najbližší dlhoroční novinárski kolegovia a kamaráti. Naše profesionálne televízne komentátorské cesty sa museli existenčne rozdeliť na jeseň v roku 1998 ale zase sme späť a sme tí istí, ako sme boli pred štvrťstoročím. Oni dvaja, mladší odo mňa o desať rokov, ešte chvalabohu aj plní sily. Roky nám nič na vážnosti, myslení a profesionalite neubrali, naopak potvrdilo sa, že sme mali pravdu vtedy a máme ju rovnako aj dnes. Nie je medzi nami na Slovensku zase až tak veľa ľudí, ktorí sa môžu takým niečím právom pýšiť.
Bohužiaľ, na dnes toho už viac nemám lebo sa budem musieť zo zdravotných dôvodov trochu na pár dní odmlčať. Nedarí sa mi dobre a tlačím navyše pred sebou jedno mimoriadne bolestné, vážne a osudové rozhodnutie, možno najvážnejšie a zároveň najťažšie v mojom živote. Nestrpí to už dlhý odklad. Niektoré riešenia nepočkajú. Človek znesie veľmi veľa, vydrží veľa a prekoná veľa, ale všetko má občas niekde aj svoje prirodzené ľudské limity a hranice. Snažím sa zachovať si aj napriek tomu nadhľad a zostať verný zmyslu pre humor pri písaní príspevkov ale nie je to ľahké. Momentálne asi nad moje sily. Jedna vec je osud národa a druhá vec je osud vlastný…
