Odo dňa, kedy zanikla RTVS a vznikla STVR a bývalý riaditeľ STV Štefan Nižňanský má pocit, že počúva ilegálne opozičné vysielanie. Nižňanského komentár prinášame bez redakčných úprav.
V piatok večer som sa po týždni vrátil z Prahy. V sobotu ráno o siedmej zapínam rádio v snahe vypočuť si najdôležitejšie správy. No začujem vetu: „Predseda opozičného Progresívneho Slovenska – Michal Šimečka – vyzval premiéra Roberta Fica, aby prestal urážať státisíce voličov, ktorí si vo voľbách vybrali myšlienky slobody, rovnosti a lepšej budúcnosti pre našu vlasť…“ No namojveru – správa ako hrom! Žiadne atribúty žánra ani obsah informácie o najvýznamnejšom dianí. Kedy, kde, kto, čo, o čom? „Človek je ako rádio – každý fungujeme na nejakej tej frekvencii.“ povzdychnem si s klasikom. Pre niekoho sú stále najdôležitejším zo svetového diania život a názory pominuteľného slovenského opozičného lídra. Jeden púšťa takú vetu – letiacu éterom – jedným uchom dnu, druhým von. Ďalší ju konzumuje – sťa sväté prijímanie. A tretieho? Pobúri ako ovad v čerstvo načapovanom studenom pive v malostranskej Hospodě u Švejka.
Niekto však tú aktivistickú brečku s jedovatou slinou do fľašky správ nalial. Niekto konkrétny, kto nevie, čo sú správy. Niekto, kto nevie (alebo nechce vedieť), že RTVS prestala o polnoci 30.júna 2024 jestvovať. Niekto, kto ignoruje platný zákon Slovenskej republiky. A niekto s menom, priezviskom, pracovným zaradením, so zodpovednosťou i so mzdou vo verejnoprávnom médiu tú fľašu s vinetou „Správy dňa“ hodil do bezbrehého oceána s vlnobitím pravdy, lži, propagandy, dezinformácií, túžob i podlých zámerov. Niekto, kto vedome potrebuje provokovať. Lebo takáto veta nemá mať v správach miesto. Nehovoriac o tom (ako vzápätí oznámil hlásateľ), že odkaz uverejnil jeho autor na sociálnej sieti v reakcii na prejav Fica počas piatkového podujatia na bratislavskom Devíne. Verejnoprávne médium, ktoré je odkázané čerpať informácie z pochybných zdrojov a zo sociálnych sietí, je právom odsúdené na večné zatratenie. Vrátane tých, čo tieto nepodarky fabrikujú. No aspoň som z toho galimatiášu pochopil, že oslava výročia príchodu solúnskych bratov sa tohto roku konala opäť na starodávnom Devíne. I to, že sa na nej prvý raz od atentátu ukázal na verejnosti ministerský predseda slovenskej vlády.
Ktosi múdry raz utrúsil, že „hoci nás rádio zbližuje so vzdialenými krajinami, dokáže nás znesváriť so susedmi“. Potvrdzuje to i obsah Šimečkovho posolstva napísaného vlastne do komína… Celé Slovensko, Európa i svet jasne vidí, o aké „myšlienky slobody, rovnosti a lepšej budúcnosti pre našu vlasť“ progresívcom a neoliberálom v praktickej politike či v každodennom živote ide. Zmätenosť najmladšieho z klanu Šimečkovcov prekvapivo pripomína výroky jeho vzoru z Bieleho domu. Senilný Joe Biden, si tiež myslí, že je najdôležitejší a že riadi celý svet tvrdiac: „Ja som ten chlapík, čo ,odpálil‘ Putina... My sme kľúčový národ sveta!“
Všetko so všetkým súvisí. No obsah správ, radenie informácií a miešanie správ s komentármi však v tomto prípade nie je pre mňa tým najpodstatnejším. Tým je obal.
V sobotu 6.júla 2024 ma zaujalo i vyrušilo, že som vraj počúval „Správy RTVS“. Zaujímavé! Niekto si možno len chcel nostalgicky zaspomínať na ilegálne rozhlasové vysielania našej pohnutej histórie. No tak počas 2. svetovej vojny, ako i počas vpádu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 rozhlasáci vysielali v ohrození života, pod hrozbou samopalov. Títo dnešní ,ilegáli‘ predbehli dobu. Ešte je len júl, od prvého dňa ktorého vstúpil do platnosti a účinnosti Zákon o STVR. Samopalmi ani pištoľami na tých zmätených potetovaných ľudkov z ilegálneho rádia v obrátenej pyramíde nik nemieri. Našťastie! No mohla by – aj by mala mieriť – Rada pre mediálne služby. Veď historicky – už od samotného vzniku Rádiojurnálu, pred zlúčením aj po zlúčení so Slovenskou televíziou, sa hrdo v éteri hlásil ako Slovenský rozhlas. Akokoľvek to radní zhodnotia, isté je jedno. Ilegálne júlové vysielanie neexistujúcej RTVS z obrátenej pyramídy do histórie nevojde… Myslím, že všetci ozajstní rozhlasáci, túžiaci pracovať naďalej v kvalitnom médiu verejnej služby – či už s názvom Slovenský rozhlas alebo maskovaný novou skratkou STVR – budú vysielať svojim poslucháčom, uvedomujúc si pravdu poľského básnika Juliana Tuwima: „Rádio je skvelý vynález. Stačí pohyb ruky – a je ticho.“
