S nevôľou čítam hlúpe komentáre typu „ani Pán Boh sa na to nemohol pozerať“. Kto chce, ide na Pohodu, kto chce, ide na Podpolianske slávnosti do Detvy a kto chce, ide na kresťanský festival Verím, Pane do Námestova a nech sa podobná vec stane kdekoľvek, „škodoradosť“ nie je na mieste. Na mieste by asi bolo, sledovať počasie.
Pred asi 20-timi rokmi ma cestou domov „vytrepali“ krúpy. Sedela som vo vlaku a keď sme odchádzali zo Zámkov, tam už začalo rachotiť. Kým sme prišli do Komárna, búrka už sa hnala na nás, ale ja som si povedala: To musím stihnúť, aj s malým nákupom. No nestihla som.
Na rohu pri nemocnici ma chytila búrka a krúpy. Po chvíli ma pud sebazáchovy vohnal do nejakej hnusnej krčmy, do ktorej by som inak nevliezla. Čašník ma poznal – baba, čo pravidelne chodí popred podnik v malom meste s bielou palicou asi nie je prehliadnuteľná, takže mi spravil priestor pri stole tesne vedľa výčapu s tým, že chápal, že si nedám nič, len potrebujem „prežiť“.
Myslím na všetkých, ktorí sa nechali uchlácholiť tým, že varovanie pred búrkou na Pohode bude … ja neviem, čo si myslieť. Veď len toto leto už búrky vyčíňali snáď na všetkých miestach Slovenska, tak čo im dalo záruku, že tá nad Pohodou bude ako že „letný dáždik s troma bleskami, ktoré si medzi tými svetlami ani nevšimneme“?
Nechcem moralizovať, sama som v živote narobila nezmyslov za vagón. Len ma to mrzí. Asi som zle rodičmi a životom vychovaná v zmysle „čakaj najhoršie, teš sa z lepšieho“…
Toto predsa človek zažívať nepotrebuje…