Zahromženie „Bodaj ti dvor trávou zariastou!“ sa považovalo za veľké prekliatie. Tráva na dvore bola totiž symbolom úpadku a zanedbaného gazdovstva. Udržiavaný hospodársky dvor mal byť bez porastu, vydratý od používania, aby sa dal dobre pozametať, spomína autor statusu na stránke Mne Slovensko krása je, zvyky a povery.
Práve dvor bol vizitkou majiteľa a prebiehali na ňom všetky dôležité práce. Prechádzali ním dobytok, aj vozy a tráva na ňom nemala miesto.
Tá patrila na lúky, či do garádov a na medze. A bola vzácna, veď ľudia boli závislí od dobytku, ktorý potreboval byť nachovaný.
Dnes trávou plníme kontajneri, prípadne ju kompostujeme. Naši predkovia by nad týmto konaním len konštatovali, že nás za to Pán Boh stresce.
Na svojich dvoroch pestujeme trávnik, na ktorom nesmie byť nič iné, len osiata tráva, ešte aj liečivé rastlinky kosačkou pekne starostlivo zosekáme a idú do bio odpadu, trávnik dokonca polievame pitnou vodou. Mimochodom, kosenie… Kedy ste naposledy z nejakého dvora počuli svišťanie kosy a jej brúsenie osličkou? Zato vrčanie kosačiek podchvíľou znie z každého smeru. A po mrkvu, zemiaky, či cibuľu nejdeme do záhrad, ale do obchodu.
Trávu už asi nik nepotrebuje, veď oviec a dobytok chovajú už len niekoľkí pracovití jednotlivci, ktorí vzťah k poľnohospodárstvu zväčša zdedili po predkoch.
„Pre objektívnosť treba povedať, že sčasti aj vinou pôdohospodárskej politiky štátu. Na obrábanie záhradiek a drobnochov hydiny či králikov však nerezignovala len značná časť strednej generácie, ale na počudovanie aj mnoho starších ľudí, ktorí v hospodárstvach vyrástli. Stránime sa povinností, ktoré si vyžadujú sezónne či každodenné plnenie bez ohľadu na počasie a ročnú dobu. Akoby sme v dôsledku prirýchleho životného tempa spohodlneli. Vždy ma poteší, keď sa niektorí moji rovesníci znova púšťajú do chovu hydiny a v poslednom období aj ku včeláreniu. Škoda, že ich je tak málo,“ konštatuje sa na stránke.
„Samozrejme, vývoj nikto z nás nezastaví. Napriek tomu sa mi zdá rozumnejšie nad novotami uvažovať, ako ich len bezmyšlienkovite prijímať a tak sa pomaly ponárať do mora konzumu, ktoré nás už niekoľko desaťročí zaplavuje,“ pripomína autor statusu s tým, že príklad by sme mohli hľadať v životoch našich predkov. Tí síce žili v ďaleko náročnejších podmienkach a teda v menšom pohodlí, no a to ich nútilo uvažovať logicky a pragmaticky.
