Pána spisovateľa Daniela Heviera poznajú snáď všetky generácie. Desaťročia sa venuje hlavne detskej tvorbe. Aj dospelým však má čo povedať. Veď napokon kedy ste si naposledy „len tak“ posedeli na lavičke? Daniel Hevier sa na Facebooku priznáva, že on tak neurobil už celé roky.
na lavičke som nesedel už celé veky. Len tak. Bezdôvodne. Bezúčelne. Len tak si posedieť a pozerať sa na život okolo seba.
Nikam sa nenáhliť. Nepozerať na displej mobilu. Aby sa dve prírodniny – môj zadok a drevo lavičky – dotkli a zotrvali v spojení.
Päť, desať, dvadsať minút. (Dlhšie asi nie.)
A tak som sa vedome a uvedomelo posadil na lavičku pred našimi potravinami. Dal som si lavičkovú terapiu.
A v mysli sa mi začali vynárať spomienky na lavičky môjho života. Jedna bola na Baníckej ulici v Prievidzi. Tam sa odohrával svet. Sedeli na nej babky, dedkovia, mladí muži, slečny a rákoš (poznáte ešte toto slovo?) nás, deciek. Nechápem, ako sme sa tam mohli toľkí zmestiť. Tam som napríklad prvý raz počul slová „cici a rici“. A iné mládeži neprístupné výrazy.
Ďalšiu lavičku so mnou zdieľala Maruška, kým som ju ešte neobral o jej priezvisko. Okolo nás prefrčal ježko a náramne fučal.
Ale čas lavičkovej terapie vypršal a ja sa dvíham. Idem vykonávať to krásne a ťaživé remeslo žiť. Ale už viem, kam sa uchýlim, keď ma budú bolieť nohy i sám život.
