V tomto príspevku komentátora a prekladateľa Michala Zoldyho budete nepochybne potrebovať pochopenie pre sarkazmus. Ale zase povedzme si, Zoldy sa číta veľmi dobre a hlavne sa na nič nepotrebuje hrať.
Nie je toho až tak málo, čo by sa nás v dnešnom osudovo poprepájanom svete protichodných záujmov, nárokov, sporov a kontroverzií nemalo týkať a do čoho by sme nemali strkať svoj malý stredoeurópsky nos.
Tak napríklad nás sa absolútne netýkajú spory v britskej kráľovskej rodine medzi kráľom Karolom a jeho synom Harrym. Aj keď nás o tom spore naše médiá neustále informujú, nás do toho vôbec nič. „Vydedený“ princ Harry si žije šťastne s manželkou a rodinou v Amerike a jeho vzťahy s otcom sú na nule. Podľa kráľa je Harry hanbou celého kráľovstva. Videné našou, v tomto prípade skôr mojou, optikou, akosi prirýchlo britský vladár zabudol, že tou vskutku svetovou hanbou bol predovšetkým on a jeho katastrofálne manželstvo s princeznou Dianou. Kráľ dal krátko po sobáši s pôvabnou a múdrou Dianou celkom nepochopiteľne záletnícku prednosť totálne necharizmatickej Kamile, čo napokon priamo či nepriamo viedlo až k tragickej smrti Diany. Ak majú Briti krátku pamäť a zabudli na to, je to len a len ich vec a nás do toho lautr nič.
Ďalšou vecou, do ktorej nás je nič, sú nekonečné spory a ťahanice Japonska a Ruska o štyri kurilské ostrovy na severe. Čo my s tým máme? Nič, to nie je naša vec a celkom správne sa do toho nemontujeme. Okrem toho Japonsko, ktoré s hanbou prehralo druhú svetovú vojnu a roztopašní Američania im tam napokon kydli na hlavu dve atómové bomby, aby ich priviedli k rozumu, si robí nenáležité ostrovné nároky aj na ostrovy, ovládané Južnou Kóreou a Čínou. Milí zlatí, ťahali ste to s Hitlerom a bolo to nakoniec Rusko, ktoré tú druhú svetovú vojnu vyhralo, tak sa s tým v Tokiu zmierte a buďte radi, že ste vôbec radi.
Nič nás podľa mňa nie je ani do zúfalej nemeckej nemohúcnosti a neschopnosti riadiť svoj štát a svoj osud suverénne bez vplyvu USA. Priam až samovražedne si najprv zatvorili svoje funkčné a výkonné jadrové elektrárne a potom sa nezmohli ani na slovko protestu a odporu voči tomu, že im Američania spolu so Zelenským vyhodili do povetria dva podmorské plynovody z Ruska, len tak z dlhej chvíle, a submisívny Berlín ani nepípol a tvári sa dodnes, že sa vlastne nič hrozného nestalo. Elektrinu si tam vyrábajú z veterných turbín a slnečných panelov, tak ich nechajme sa s tým trápiť a my si robme veci po našom. Nič nás vlastne nie je ani do toho, že si Nemci sprznili svoj vlastný štát na nepoznanie keď otvorili brány dokorán obrovským vlnám imigrantov a vítali ich tam s nadšením ako nejakých spasiteľov. Aj v tom majú samozrejme prsty Američania, ako inak. V Nemecku sa ani lístok nepohne bez transatlantického vetríka z USA. Výsledkom je strata tradičnej národnej identity, ktorú nedávno dobre okomentoval nielen Viktor Orbán, ale potvrdil ju aj známy nemecký futbalista, ktorý sa domov nechce vrátiť ani za svet lebo by sa tam bál púšťať deti na ulicu. Úprimnú sústrasť Nemecko.
Nás sa netýka podľa mňa ani problém Cypru a jeho rozdelenie lebo sa tam hádajú s Tureckom o ten vyprahnutý ostrov, pohodený len tak ležérne do Stredozemného mora neďaleko brehov Izraela. Čo nás do toho? Máme tam svoju vojenskú jednotku v rámci mierových síl, ale keby tam naši neboli, tak by sa nič hrozného nestalo. Aspoň si tam naši chlapci a dievčatá v uniformách dobre zarobia. Mne osobne bol za mojej mladosti a detstva sympatický ich prezident, arcibiskup Makários. Ten nadchýnal aj moju zbožnú starú mamu, narodenú v devätnástom storočí, ktorá by nebola dbala ak by v každej krajine sveta vládol nejaký arcibiskup. Moja stará mama bola múdra žena.
Našou vecou nie je ani odveký poľský problém s legálnosťou alebo nelegálnosťou umelého prerušenia tehotenstva. Je to ich vnútorná vec a ak tam nechcú mať umelé potraty, tak nech radšej bez rozmyslu nesúložia hore dolu s hoc kým a nech sa držia kresťanskej náuky o sile a význame pevnej katolíckej rodiny. U nás na Slovensku sa súloží bez svetonázorových obmedzení a umelo sa prerušujú tehotenstvá „jedna radosť“. Veď aj preto nás je čoraz menej a čo je najhoršie, podľa odborníkov je naša progresívna a liberálna mládež tak lenivá a unavená, že už ani sexovať sa jej nechce. Radšej chodia na rande niekde do podniku na večeru a potom ide každý domov a z domu si navzájom fantazírujú posielaním erotických esemesiek. Nedávno sa nad tým hrozila v rádiu akási odborníčka a nazvala to preferovaním virtuálneho sexu. Za našej mladosti to bolo inak, môžem to ako aktívny aktér tých čias potvrdiť. Mladí by sa dnes u nás mali menej miešať do politiky, lebo prd o nej mnohí z nich vedia, a viac sa venovať sami sebe, inak tu ako národ čoskoro vymrieme nielen po meči, ale aj po praslici. V tomto sa už samozrejme nedá spoliehať na pomoc od nás starých
Nás nič podľa mne nie je ani do toho, koho si chcú zvoliť za prezidenta v Amerike. Nech to bude hocikto, dobre to nikdy nebude, aj keď sa niektorí u nás naivne domnievajú, že nás a celý svet spasí Trump. Nik nás nespasí, ak sa nespasíme my sami! Navyše tá Kamala Harrisová sa nejako divne stále smeje a rehoce, nezdá sa vám? Nepotrebuje ona náhodou nejakého dobrého klinického psychológa? Lebo s tým ustavičným rehotom od ucha k uchu u mňa veľkú dôveru nevzbudzuje. Nuž ale Američania sa radi smejú, tým sú oni známi, na rozdiel od nás, ktorí tu žijeme s vážnou tvárou hlbokých filozofických mysliteľov a už ani vtipy sa v našich končinách nerozprávajú ako kedysi.
Extravagantní Francúzi nech si robia so svojím štátom tiež čo chcú. A čo tam oni chcú, to dnes tí slobodomyšlienkári názorne ukazujú aj celou touto neuveriteľne spackanou Olympiádou. Ja vám poviem, že ak by žil nebohý Juan Antonio Samaranch, bývalý predseda MOV, toto by nikdy nedovolil, že sa tam v boxerskom ringu škandalózne mlátia muži so ženami a triatlonisti plávajú v splaškami zo záchodov zasvinenej Seine, plnej vražedných baktérií E-coli. Poviem vám, že aj keď to u nás v súčasnosti tiež nevyzerá nejako zvlášť ružovo, som rád, že nie som Francúz. Aj MOV akosi rapídne upadá, ako všetko ostatné v dnešnom svete.
Nás nič nie je ani do problémov Barcelony a snahy Kataláncov o osamostatnenie od zvyšku Španielska. Aj tak je to tam celé divné, lebo najprv tam dlho vládol Hitlerov kamarát, obľúbený diktátor generál Franco, potom po jeho smrti sa zase pretransformovali na kráľovstvo, ale ani to sa nezaobišlo bez škandálov kráľovskej rodiny. My sa do nich nestarajme. Nakoniec, Španielsko ako také je tým najmenším problémom dnešného sveta.
Susedné Česko, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, tiež nie je naším problémom. Koho si tam zvolila, nech si ho tam majú a nech sa z neho tešia. My sa do nich nestarajme, a ani to našťastie múdro nerobíme, hoci by sme recipročne mohli. Nie ako oni, ktorí majú odvekú zvrátenú tendenciu povýšenecky sa miešať do nás a neustále nás poučovať a diktovať nám ako tu máme žiť.
Vôbec nič nás nie je ani do Iránu. Počul som od viacerých svetaznalých, že Iránci sú milí, vzdelaní, pohostinní a veľmi priateľskí ľudia a ja tomu verím. Ten ich bradatý ajatoláh nie je nejaký extravagantný streštenec západného typu a že tam nemajú v láske Ameriku, aj to má určite svoju historickú logiku. Veď nakoniec ani u nás v Európe nie je povýšenecká Amerika nejako zvlášť populárna, aspoň nie medzi ľudom. To iba bojazliví politici sú stále priposratí a boja sa robiť nezávislú suverénnu politiku bez ustavičného mentorovania, posväcovania a zasahovania zo strany WASHINGTONU.
To nie je ani zďaleka všetko, do čoho nás nič nie je. Možno sa k tomu ešte niekedy vrátim a vy tiež môžete prispieť svojou troškou do mlyna.
