Zvuk zvonov odnepamäti sprevádzal život človeka. Zvolával ľudí k stretnutiu s Bohom do kostola, odmeriaval im čas dňa a v historických mestách a obciach oznamoval nebezpečenstvo. Starí ľudia dokonca rozprávali, že zvon a jeho údery – vzduchové vlny „odháňali búrku“ – rozohnali najhoršie mraky. No a zvon oznamoval aj to, keď sa uzavrela pozemská púť niekoho zo spoločenstva. Hlasu zvonu dáva jeho srdce. Portál Christianitas o ňom píše, ako o kovovom, no predsa živom.
O zvonoch spievame v kostoloch a nečudo – ich majestátny zvuk v histórii nie len odmeriaval čas, no vyrobiť taký zvon nebolo vôbec jednoduché. Remeslo zvonárov či zvonolejárov sa dedilo z otca na syna a aj dobrému majstrovi sa stalo, že mu zvon pukol. V histórii mali zvony aj zlé obdobia, počas vojen sa z nich robili aj zbrane, čo máme tiež doložené v literárnych dielach. Zladiť zvuky zvonov tiež vôbec nie je jednoduché.
Spievajú sa o nich aj piesne
Slovenský Jednotný katolícky spevník dokonca obsahuje niekoľko piesní o zvonoch – Tie šaštínske zvony k sebe nás volajú (JKS 405), či Anjelským pozdravením zvon sa ozýva (JKS 330). Možno ich vnímame, ako samozrejmosť, no kampanológovia (kampan = zvonica) by nás určite vedeli presviedčať hodiny o ich pôvabe, ale aj význame.
Čo zvon, to „osobnosť“
Už ste si možno všimli, že čo zvon, to osobítý hlas. Inak znie Zvon svätý Ladislav v Nitre (najväčší zvon v meste s hmotnosťou cez 2,5 tony) a inak znejú zvony na chráme sv. Jakuba v Levoči.
Spoznajme zvon
„Zvon ako celok delíme na dve základné časti: telo a srdce. Telo zvona sa potom delí na ďalšie štyri časti, idúc zdola: veniec (do neho udiera srdce), krk, čepiec a koruna. Dolný otvor zvonu sa nazýva ústa, čo sa pekne zhoduje s pojmom hlas, ako sa hovorí zvuku zvonu. Prierez zvonu je rebro,“ informuje Christianitas citujú wikipediu.
Európski rekordéri
Medzi najväčšie európske zvony nepochybne patrí 24 tonový Zvon svätého Petra v katedrále v Kolíne nad Rýnom. Ide o najväčší zavesený pohyblivý zvon v Európe, ktorý ak má zaznieť, treba ho rozhojdať. Ďalej to sú krakovský zvon Zikmund, takmer 19 ton vážiaci parížsky zvon Savoyarde (najväčší zvon Francúzska, zvoniaci v Bazilike Sacré-Cœur) či londýnsky Big Ben. Netreba zabudnúť na 22,5 tony vážiaci zvon Pummerin z Katedrály sv. Štefana vo Viedni – tretí najväčší hojdací zvon v Európe.
Úplne najväčším zvonom sveta, ktorý však nikdy nezazvonil, je slávny 6 metrov vysoký a 193 ton vážiaci Car kolokol. Nájdeme ho s veľkou puklinou vystavený v Moskve.
Zvonári
O to, aby ľudia od stredoveku mohli regulovať život človeka, sa starali zvonári. Tí podľa wikipedie obsluhovali popri cirkevných zvonoch aj tie svetské, ktoré odmeriavali čas a zvonárov si platili mestá.
„Český historik Vlastimil Vondruška k histórii zvonov dopĺňa, že najstaršie zvony doložené v západnej Európe zhotovovali benediktíni v 9. a 10. storočí na základe antických skúseností. Tieto zvony boli malé a mnísi ich zhotovovali nielen pre svoj kláštor (s cieľom zvolávať k modlitbe), ale aj pre ďalších cirkevných záujemcov. Skúseného zvonára si kláštory skrátka požičiavali. Prvý spísaný teoretický návod na odlievanie zvonov nájdeme v diele O rozličných umeniach, ktoré napísal v roku 1180 benediktínsky mních Theophil Ruger z Nemecka,“ dopĺňa Christianitas.
Remeslo zvonára vyžadovalo mnoho nie len technických znalostí, ale aj skúseností, ktoré sa dedili z generácie na generáciu. S tým úzko súviselo kovolejárstvo – zvony sa odlievali do foriem, ktoré boli mnohokrát zapustené do zeme.
Základom zvonoviny je špeciálny druh bronzu – zliatiny medi s vysokým obsahom cínu. Zloženie zliatiny bolo tajomstvo, ktoré si každý majster chránil, pretože na ňom závisela kvalita zvonu, aby jasne znel. Aj skúsenému majstrovi však niekedy zvon pukol.
Rozlety aj útlmy
Výroba zvonov bola na vzostupe v 16-tom až 17-tom storočí, potom prišiel v ich výrobe útlm. Rozšírenie zvonov oživil Ohňový patent Márie Terézie z r. 1751. Podľa tejto listiny v každej obci musel byť zvon, na ktorý sa v prípade nebezpečia zvonilo.
Zvony však ako prvé „padli za obeť“ vojnovému šialenstvu – zvony sa počas vojen rekvirovali a z bronzu sa vyrábali kanóny a iné zbrane. V neskoršom období slúžili ako materiál lodných hriadeľov a skrutiek, klzných ložísk a pre psychologické ochromenie obyvateľstva obsadených území. O rozlúčke so zvonom píše aj Milo urban v diele Živý bič, kde sa v jednej pasáži obyvatelia Ráztok pýtajú: „Čo nám teraz ostane, keď nám vzali zvony?“ Už len toto nám môže demonštrovať skutočnosť, čo zvony kedysi pre ľudí znamenali. Ľudia boli v minulosti na „svoje zvony“ skrátka hrdí.
Zvuk zvona ako hudba
„Pri súzvuku viacerých zvonov je možné dosiahnuť súzvuk harmonický (čím vznikne akord), melodický (stupnice) alebo harmonicko-melodický (akord v stupnici). Kombinácií je veľa, obľúbené bolo napríklad c, es, f – TE DEUM, c, es, f, g – KYRIE. Keď je príliš veľa zvonov, vrchné tóny sa strácajú, preto súzvuk piatich zvonov je asi najlepší, pričom však treba dbať na to, aby sa zvony hojdali v správnom rytme – tak, aby sa navzájom nerušili a všetky bolo počuť,“ hovorí wikipedia o zvuku zvonov.
