V posledných dňoch sme svedkami kvázi pietnych spomienok na dvojicu mladých mužov, ktorí boli zastrelení pred bratislavským gay barom Tepláreň. Aj mne je ľúto dvoch životov, ktoré vlastne ani poriadne nezačali. Matúš a Juraj dnes mali mať robiť radosť z objavovania sveta, mali sa tešiť zo vzájomnej prítomnosti, navštevovať svojich blízkych, ktorí by s nimi prežívali ich objavovanie sveta z mladíckych, možno trošku ružových okuliarov na dospelácke videnie sveta. Ale nie o tom má byť toto zamyslenie…
Ako si dovolím povedať, že im rozumiem
Pravda je, že som „nechodila v ich topánkach“ – môj problém vidno na prvý pohľad, oni s tým svojim bojovali vo vnútri, veď nik sa nerád „chváli“ s tým, čo ho robí iným, ako ostatní.
A presne o tom to je. Neznášam, keď sa na inakosť ukazuje prstom.
Neznášam, keď sa inakosť stavia na piedestál.
Uráža ma, keď je inakosť príliš zvýhodňovaná.
Lebo som tiež iná
Bez barlí, či chodítka spravím od domu presne dva kroky – ku schodom. Bez niekoho pomoci na pošte neviem, že bolo vyvolané moje číslo a ak cestujem, tak sa veziem, ako „grófka Marica“ autom, lebo verejná doprava v mojom kúte sveta nie je bezbariérová.
OK, možno si niekto povie, že veď už som si za tých pomaly päť desaťročí, čo sa túlam po tomto svete, mohla zvyknúť. Nezvykla, lebo proti niektorým veciam bojujem.
Nepáči sa mi, že kým bratislavská Hlavná stanica k nám vypravuje nízkopodlažný vlak, u nás, na konci sveta, treba pri vystúpení urobiť roznožku, ktorá nerobí problém hádam len slávnej Comaneciovej (rumunská gymnastická hviezda z OH v 1976-tom v Montreale).
Nepáči sa mi, že ak chce hocikto z vozíčkarov niečo vybaviť na úradoch, ktoré sídlia v historických budovách, úradníčka musí mnohokrát zbehnúť k nim na ulicu, v tom lepšom prípade do vestibulu, kde si každý okoloidúci môže vypočuť, čo spolu riešia a keď príde na poštu, priehradky sú prispôsobené stojacemu človeku, takže celá pošta počuje, že si prišiel vyplatiť dobierku z predajne zdravotníckych pomôcok.
Nepáči sa mi, že decká so špeciálnymi diagnózami musia na predmety z poschodia na poschodie na niektorých školách asistenti alebo rodičia prenášať na chrbte.
Často myslím na nepočujúcich, ku ktorým tiež nie je verejné prostredie vôbec priateľské.
A to, že v 35-tisícovom meste sú možno dve bezbariérové toalety prístupné pre verejnosť.
A tiež sa mi nepáči, keď na naše pripomienky na kompetentných miestach dostaneme odpoveď, že veď nám vždy niekto pomôže. Lebo neznášam pocit byť na niekoho odkázaná viac, ako treba.
Pomohlo by…?
A teraz si predstavte, že si desať-dvadsať ľudí s handicapom príde sadnúť na schodište vašej krásnej, historickej radnice. Prečo tam upozorňujú na seba svojimi bielymi palicami, rolátormi, vozíkmi, či barlami?
Alebo sa poďme poukladať na koľajnice (no to je nápad hodný pár zaúch).
Čo teda chcem?
Rešpektujme sa bez tlačenia na pílu. Ľudia, ako Juraj a Matúš tu boli vždy a normálnym ľuďom neprekážali.
V meste „každý“ vedel, že pokladníčka v sídliskovej samoobsluhe žije s paňou, čo v knižnici požičiava knihy, že pán z kancelárie „na meste“ tvorí jednu domácnosť s ekonómom miestneho závodu na výrobu neviem čoho.
Aj oni chcú len normálne fungovať. Predavačka odloží svojej partnerke dobrú kávu, o ktorej vie, že ju má rada; knihovníčka predavačke na trhovisku, cestou z práce „len tak“ kúpi tulipány … bez toho, aby na nich niekto ukazoval prstom.
Neskrývajú sa, lebo normálni ľudia z ich okolia vedia aj bez vysvetlenia.
Ale nepotrebujú na seba upozorňovať.
Preto im rozumiem a preto sa ospravedlňujem všetkým, ktorým „prílišný tlak na pílu“ kreslí na chrbát tie pomyselné terče.
P. S. Ak máte priateľov, povedzte im…
Keď som sa pred rokmi učila chodiť, chvíľu som mala také obdobie, že som sa snažila zo všetkého vyhovoriť. Pár priateľov (Linda a Jožko, veľké ďakujem) mi dosť bolestivo prehovorili do duše. Nebolo príjemné počúvať veci typu „neplač nad sebou, veď vo svojom okolí máš pár ľudí, ktorí ťa majú radi, ale toto ich unavuje, až ich to od teba celkom odoženie.“
Ak budeme všetci, aj LGBTI+ aktivisti, len tak si spoločne vybudujeme to krásne Slovensko. Verím, že aj mladí muži, ktorí doplatili na šialencovo konanie, by to vnímali rovnako…
