Na našej stránke sa jeho meme obrázky začali objavovať ako akási protiváha „chlapcom s vrecami na hlavách“, ktorí si dlhodobo „obsadili“ priestor slovenskej politickej satiry. Ondrej Bukový, ktorého poznáte ako tvorcu stránky Od buka do buka, pre Som z dediny priznáva, že aj toto bola časť z motivácie, prečo sa pustil do tvorby memečiek – potreba akejsi rovnováhy. No a tiež to, že frfotania je všade kopec, zvlášť počas covidu a minulých vlád nám tu chýbal kus nadhľadu. Ondrejovi sa podarilo vniesť ho.
V rozhovore našim čitateľom prezradil aj to, že o politiku sa zaujíma už veľa rokov. Tiež bližšie vysvetlil, čo bolo impulzom k vzniku stránky, ako vznikla jeho „značka“ a ako jeho meme obrázky vníma jeho okolie, či na ne reagujú aj „trafené husi“ a tiež akú dostáva spätnú väzbu. Dotkli sme sa aj tradičnej rivality hlavného mesta a vidieka, toho, prečo má na sociálnej sieti zverejnenú aj reálnu fotku alebo či má v humore nejaké hranice.
SzD: Tvoja stránka Od buka do buka má slušný dosah. Aby si ale nebol kritizovanými „nachytaný na hruškách“, musíš mať napríklad o politike ďaleko väčšie vedomosti ako len aktuálny trápny výrok momentálnej „hviezdy“.
O. B.: – Celé to malo takú prirodzenú postupnosť. Vždy som sa rád vyjadroval k udalostiam, ktoré život prináša a obzvlášť potom k udalostiam v politike. Politiku som vnímal už od skorého detstva a už ako 3 ročný v roku 1985 som sledoval zrniaci čiernobiely televízor u starej mamy a pýtal sa jej, kto je to ten Ronald Reagan. To si pamätám dodnes.
SzD: Poď ale radšej do súčasnosti. Býval si na sociálnych sieťach vždy taký aktívny?
O. B.: – Ale preskočím radšej trochu do súčasnosti. Na sociálnych sieťach som sa veľmi neangažoval. Občas som dal nejakú fotku, pesničku a tak…bežné veci. Mal som tam pomerne úzky okruh priateľov, takže ani nebol dôvod.
Zmena prišla, ako u viacerých iných ľudí s nástupom Matovičovej vlády v spojení s Covidom a následnými šialenosťami, ktoré postupne prichádzali. Priznávam, že ma to celé dosť frustrovalo a potreboval som to nejako ventilovať. Naštvaných statusov tam už bolo viac než dosť a moc to nepomáhalo. Tak som začal vyrábať obrázky, ktorými som nechcel ľudí ešte viacej frustrovať, ale naopak, trošku vec odľahčiť. Skúsiť sa pozrieť na vec z nadhľadu, možno sa aj pousmiať.
SzD: To ale asi nebol jediný dôvod, veď nadhľad by celkom stačil tomu úzkemu kruhu…
O. B.: – Ďalší dôvod prečo som to začal robiť bola hrôzostrašná nerovnováha v priestore. Či už v televízore, v rádiách, alebo na internete! Chcel som to svojou kvapkou v mori aspoň trošku vyrovnať.
Tak som si tie meméčka robil, bez nejakého väčšieho dosahu. Až som si raz všimol, že ma sleduje okolo 300 ľudí. Dovtedy som ani netušil, že tam niečo také, ako že ťa ľudia sledujú je. Postupne sa to nabaľovalo, až sa z mojej stránky stalo celkom živé miesto, kde začali ľudia pod obrázkami aj čulo komunikovať.
SzD: A tak vznikla tvoja „značka“?
O. B.: – Značku Od Buka Do Buka som si primárne nevymyslel kvôli značke ako takej, ale keďže som cítil, že raz bude tých obrázkov veľa, tak aby som si ich spoznal, ak by som ne niekedy náhodou natrafil. Veď som ich doteraz spravil vyše 2200 a cez 200 videí, a to už je celkom dosť.
SzD: Humor je dnes ošemetná záležitosť – nech sa človek usiluje byť akokoľvek láskavý, vždy sa niekto cíti dotknutý. Nemáš pocit, že sa z nás – z ľudí všeobecne stávajú „netýkavky“?
O. B.: – Som rád, že si spomenula práve slovo láskavý. Nedávno mi napísal kamarát, ktorý ani nie je na FB, ale jeho priateľka mu občas pošle nejaký môj obrázok. Napísal mi, že sa mu páči môj humor, lebo je na to čoho sa týka ešte stále láskavý. No ale aby bola vo vesmíre rovnováha, tak mi ďalší človek vzápätí povie, že šírim nenávisť. Aj keď mu podobný humor, len v opačnom garde paradoxne vôbec neprekáža…
HD: Veď práve, dnes to funguje tak, že „ja môžem aj to, čo ma u teba uráža“… Fakt sa ale úplne vytratila schopnosť zasmiať sa sám na sebe?
O. B.: – Každý sa rád zasmeje, ale väčšinou na úkor druhého človeka, resp. tábora. Musím ale priznať, že sa stále nájdu svetlé výnimky, ktoré sa dokážu zasmiať aj sami sebe a občas sa stane, že mi lajkne obrázok aj človek, z ktorého si práve robím srandu a to mi je sympatické. A stalo sa to už aj s politikmi zo súčasnej opozície, alebo moderátormi politických diskusií, ktorí na svojich pozíciách práve končili.
Ale späť k veci. Ako hovoríš, humor je, hlavne v súčasnosti, veľmi ošemetná vec. A to nielen ten politický. Žijeme v dobe prehnanej korektnosti a pomaly nenájdeš vtip, ktorý by neurazil nejakú skupinu ľudí…a to je škoda!
SzD: Tvoje meme obrázky na sociálnej sieti „tnú do živého“, teda určitej skupine ľudí. Práve tej, ktorá ťa inšpiruje. Myslíš, že si to títo ľudia uvedomujú, že vlastne len „hyperbolizuješ“ ich nezmysly?
O. B.: – Určite áno. Mám na to dosť spätnej väzby v komentároch. Akurát to týmto ľuďom pochopiteľne nepríde vôbec vtipné. Zo začiatku so mnou dosť bojovali, vyčítali, apelovali na mňa. Snažili sa mi vyvracať môj pohľad a vysvetľovať mi ten správny a tak. Po určitej dobe, keď zistili, že to so mnou nebude také jednoduché, sa na to vykašlali, alebo ma rovno vymazali. Sú aj takí, ktorí so mnou nesúhlasia, majú o 180 stupňov iný pohľad na vec ako ja, no napriek tomu moju tvorbu na internete ticho akceptujú a keď sa raz za čas stretneme, tak si dáme v pohode pivo a politické a ideologické témy vôbec neriešime. Všetko je to o ľuďoch. Všetci máme omnoho viac spoločného, ako toho čo nás rozdeľuje a pokiaľ človek nie je horkokrvný radikál, tak sa dá vyjsť skoro s každým.
SzD: Nebolo by predsa len lepšie hľadať to, čo nás spája?
O. B.: – Problém je, že nás naši oponenti vidia tak isto, ako my vidíme ich. A teda, že sa určite mýlime/mýlia. Toto si málokto uvedomuje! Preto nemá význam nikoho presviedčať. Verím, že sa to raz rozplynie a postupne sa toto rozdelenie znormalizuje. Len dúfam, že to nebude až nejaká katastrofa, alebo iná extrémna situácia, ktorá nám to spoločné, čo máme ukáže!
SzD: Páni „z druhého brehu“ sa verejne neprezentujú, ty ideš s kožou na trh. Bolo to dobré rozhodnutie?
O. B.: – Keď sa mi to rozbehlo už trochu viac a môj profil začalo navštevovať viac ľudí, tiež som na chvíľu uvažoval, že preklopím osobný profil na klasickú stránku. Technicky sa to dá spraviť pár kliknutiami a ste v anonymite. Ale nakoniec som sa rozhodol, že ostanem tak, ako som začal, pretože ak sa schováte, tak už uvažujete inak a nie ste to už celkom vy. Myslím, že to bolo dobré rozhodnutie. Hlavne, keď chcete ostať s ľuďmi v kontakte, tak sa mi to zdá férovejšie, ako sa schovávať.
SzD: Spoznávajú ťa ľudia na ulici?
O. B.: – Pár krát sa mi už stalo, že ma niekto oslovil, či som ja ten Od Buka Do Buka. Viac krát sa mi to ale stalo sprostredkovane, že sa na mňa niekto pýtal, či som ja ten OBDB a pozdravili ma s odkazom, že super, len tak ďalej. To vždy poteší.
SzD: Ale určite sú aj negatívne reakcie…
O. B.: – S negatívnymi reakciami som sa v tomto zmysle nestretol. S tými som sa stretol len pri ľuďoch s ktorými sa poznám a užil som si aj dosť ostré nadávky. Hlavne po posledných parlamentných voľbách boli dosť frustrovaní, ale ja som bol zase naladený dobre, takže ma to moc nerozkývalo.
SzD: Podľa info, ktorú mám, žiješ v menšom meste. Ako vnímaš takú tú „rivalitu“ BA verzus zvyšok Slovenska? Je to len o tom, čo kedysi hovoril Adam Urban z Everlongu, že liberálov a progresívcov v tej BA len oplotiť, nech si tam žijú vo svojej bubline?
O. B.: – Ale tak zase nie sú len v Bratislave. Aj keď sú tam najviac koncentrovaní, tak sú strategicky rozmiestnení od Tatier k Dunaju, niekedy až k Dubaju. V zásade, ak by sa chceli oplotiť niekde v Bratislave, tak by som im v tom nebránil. Ale čo by si oni bez nás počali, že?
Na druhej strane, kam nás ako spoločnosť vedie tá rivalita? Veď keď človek pozerá niektoré videá, už sa vopred ospravedlňujeme tým, ktorí majú iný názor a vedia sa voči tomu nášmu ohradiť veľmi nevhodne, až vulgárne…
HD: No dobre, ale kam nás to vedie?
O. B.: – To ja bohužiaľ, alebo skôr chvalabohu neviem. Ale ako som už spomínal, žijeme v prehnane korektnej dobe, kde sa už pomaly bojíme urobiť vtip, alebo verejne úprimne povedať svoj názor. Tá korektnosť je ale iba falošná póza, ktorú od nás vyžadujú práve tí, ktorým sväté nie je absolútne nič. Ľudia, ktorí nemajú žiadne hranice sa nás snažia presvedčiť, že my sme tá skupina nevzdelaných, frustrovaných, životom sklamaných ľudí. Že my sme agresívna hučiaca tlupa, ktorá sa nezdráha ničoho. No ale ako nám ukázali posledné udalosti doma aj vo svete, opak je pravdou. Toto je podľa mňa tiež dôležité si uvedomiť a trochu viac si veriť. Je to podobné, ako keď sa v škole silnejší posmieva slabšiemu a ten chudák tomu nakoniec uverí…Je to ich stratégia. Celkom primitívna, ale asi aj účinná.
SzD: Vráťme sa ale k humoru. Je hranica, za ktorú nejdeš, lebo to už je na tvoj vkus priveľa?
O. B.: – Áno a dúfam, že to je aj cítiť. Snažím sa byť čo najmenej osobný. Aj keď si to niektorí naozaj zaslúžia! Nemám napríklad rád agresívny prvoplánový humor. Tomu sa snažím tiež vyhnúť. Nie vždy sa mi to darí. Pri niektorých situáciách je to ale naozaj ťažké. Neviem, či si to ľudia všimli, ale nepoužívam v obrázkoch vulgarizmy. Nevadí mi, ak to niekto robí, niekedy to je až žiadúce, ale ja to nepotrebujem.
SzD: Na druhej strane, prenesený pocit hanby, nemáš ho pri tvorbe meme obrázkov?
O. B.: – Tak tu zodpovedne vyhlasujem, že vôbec. Myslím, že som veľmi empatický človek, ale objekty môjho záujmu si to nezaslúžia. Aj keď nikomu neprajem nič zlé, odmietam sa za nich hanbiť a naopak, budem ich konanie zvýrazňovať a ironizovať!
SzD: Ďakujeme za rozhovor
O. B.: – Ďakujem pekne
