S pani Veronikou Bahnovou sa nepoznáme osobne, no registrujeme sa ešte z čias, kedy som písala na jednu blogovú stránku. Ja o záležitostiach ľudí s handicapom, ona krásne ľudské príbehy. Dnes už na blog nepíšem, no Veroniku čítam veľmi rada. A tento jej príbeh by mal v tejto dobe čítať „každý“.
Rada nosím voľné nohavice. Majú jednu výhodu, pás je pružný, gumičky sa prispôsobujú môjmu objemu. Horšie je ak gumička praskne. Našťastie sú tam dve gumičky, takže jedna to istí, ale nohavice majú tendenciu posúvať sa k zemi.
Nuž a to sa mi stalo pri prechádzke ulicami Prahy. V jednej ruke fotoaparát a druhou rukou som držala nohavice v páse. V ťažkých chvíľach sa spolieham na „pomocníkov“ a stalo sa i teraz. Po pár metroch sa v uličke objavilo Krejčovství JaPa.
Zhovorčivý pán nás privítal slovami, čo si prajete bratia Slováci. Guma mi praskla vravím. No ale tu je krejčovství, tu také gumy nemáme, schuti sa zasmial. Ale mne praskla guma na nohaviciach. Tak gate dole a dievčatá to na počkanie spravia.
Objavili sa dve ženy a majiteľ mi ich hneď predstavil. Jedna staršia je Ruska, už dvadsať rokov tu so mnou sedí. Tá druhá mladšia je Ukrajinka, po vypuknutí vojny sa u nás usadila. Obe sa usmievali, keď majiteľ pred nami ich príbeh rozbalil. Gate som dala dole, dievčatá šili a my s mužom sme počúvali. Mal jasný názor na českú politickú scénu a testoval ako budeme reagovať na ten jeho. Ale vyjadriť sme sa nestihli, k slovu nás proste nepustil.
Gate sú v poriadku usmiate dievčatá mi podávali výsledok ich práce. Zaplatiť sme nemohli, lebo bratom Slovákom treba pomáhať, keď pomoc potrebujú.
Malé úzke krejčovství a zmestilo sa tam toľko reálneho priateľstva Česko_Slovensko_Rusko_Ukrajinského
