Herec, klaun, komediant, spevák – všetko to boli po stáročia nadávky. A nie náhodou. Civilizácie veľmi dobre vedeli, že kto sa živí tým, že sa krúti na javisku, rozpráva cudzie repliky a chytá sa za rozkrok, ten zrejme nebude autoritou v oblasti morálky či zdravého rozumu.
Z kultu ku kultúre. Z kultúry ku kultúrnemu rozvratu
Kultúra kedysi vychádzala z kultu – z niečoho posvätného. Dnes vychádza z grantov, frustrácie a sexuálnej úchylky zabalených do poetiky „slobody prejavu“. Čím obscénnejšie, tým umeleckejšie. Čím pomätenejšie, tým pokrokovejšie. Čím viac sa to rúha všetkému normálnemu, tým väčšia šanca na ocenenie v Bruseli.
Dnešný „umelci“ majú štátne dotácie, ale tvária sa ako utláčaní rebeli. Štrajkujú za slobodu slova, no okamžite chcú umlčať každého, kto nesúhlasí. V mene tolerancie urážajú, v mene lásky rozdeľujú. S verejnými peniazmi nás poučujú, ako žiť – aj keď sami nezvládajú ani vlastný život.
Nie, skutočne nepotrebujeme modernú, progresívnu kultúru, ktorá nenávidí vlastný národ, pľuje po tradíciách a hrá sa na morálnu autoritu, zatiaľ čo si s pohŕdaním utiera topánky o ľudí, ktorí na ňu zo svojich daní platia. Nepotrebujeme umelcov, ktorí z nás robia dezolátov a sedliakov, len preto, že nechceme zatlieskať nahému pánovi na javisku s dúhovou vlajkou v zadku.
Táto „elita“ patrí tam, kde vždy bola – na okraj spoločnosti. A ak si už tak veľmi praje byť v opozícii voči normálnosti, nech si to pokojne platí zo svojho. Alebo nech šaškuje zadarmo. Ako kedysi.
Nebolo to vždy tak, len si spomeňte
Nie je to tak dávno, keď sa úmrtím Štefana Kvietika pomyselne a pomaly uzatvára kruh „Zlatej generácie“. Práve táto tzv. zlatá generácia bola to pravé, autentické jadro slovenského herectva – tvorivé, pokorné a vyzreté. Umelci, ktorí nerobili hluk okolo seba, ale cez postavy, ktoré stvárňovali, prehovárali k publiku hlboko, civilne a pravdivo. Nepotrebovali politické heslá, pózy ani škandály – ich autoritou bola práca, talent a služba divadlu. Dnes je ich meno symbolom kvality a kultúrnej pamäti národa, ktorú novodobí performeri a samozvaní morálni proroci len ťažko dokážu nahradiť. Patrili medzi nich zvučné mená:
Muži:
- Karol Machata – charizmatický herec s typicky hlbokým hlasom, známy z divadla aj filmu (Majster kat, Statočný zlodej).
- Štefan Kvietik – silný dramatický herec s veľkým rozsahom, známy z filmov ako Útek zo zlatej krajiny či Boxer a smrť.
- Jozef Adamovič – herec s noblesou, často obsadzovaný do intelektuálnych alebo historických rolí.
- Ladislav Chudík – legenda slovenského aj českého herectva, najmä vďaka postave primára Sovu v seriáli Nemocnica na okraji mesta.
- Andrej Bagár – nielen herec, ale aj významný divadelný organizátor a pedagóg.
- Elo Romančík – silný charakterový herec so zamatovým hlasom.
- Ivan Mistrík – mimoriadne talentovaný a obľúbený herec s tragickým osudom.
Ženy:
- Mária Kráľovičová – prvá dáma slovenského divadla, známa svojou krásou aj kultivovaným prejavom.
- Emília Vášáryová – herečka obrovského rozsahu, od klasiky až po súčasnú tvorbu, stále aktívna.
- Božidara Turzonovová – jedna z najvýraznejších postáv slovenského filmu aj divadla.
- Ida Rapaičová – herečka známa svojou srdečnosťou a ženskou silou v prejave.
- Eva Krížiková – obľúbená najmä v televízii, majsterka situačnej komédie, ale aj dramatických rolí.
- Zdena Gruberová – charizmatická herečka s veľkou divadelnou praxou.
- Hana Meličková – herecká osobnosť už od čias medzivojnového Slovenského národného divadla.
Kde sa to celé pokazilo?
Chyba nenastala cez noc. Prišla potichu, keď sa herectvo prestalo chápať ako služba a začalo sa vnímať ako nástroj sebarealizácie a aktivizmu. Keď sa umenie odtrhlo od pravdy a začalo slúžiť ideológii. Keď sa z učiteľa ľudskosti stal kazateľ neznášanlivosti voči všetkému, čo sa odlišuje od aktuálnej módy.
A napokon – keď sme ako spoločnosť prestali rozlišovať medzi tým, kto hrá hrdinu na javisku a tým, kto hrdinsky žije.
