Vojna na Ukrajine by sa mohla, možno, už čoskoro skončiť, keby… Keby sa jej ukončeniu nekládli neustále nejaké podmienky. A to ako z ruskej, tak i ukrajinskej strany. Ale vlastne aj tretích strán, ktoré majú akože záujem o mieri.
Horúcou témou je i situácia okolo polostrova Krym, ktorý by chceli získať obe bojujúce strany. Komu by mal patriť je určite otázkou dlhých a ťažkých diskusií, hoci americký prezident Donald Trump, ktorý sa veľmi zasadzuje o uzatvorení mieru na Ukrajine, je za to, aby skončil v ruských rukách.
O osude Krymu rozhodlo referendum
Pre malé pripomenutie, v roku 1954, pri príležitosti 300. výročia pripojenia Ukrajiny k Rusku, bol Krym vyčlenený z Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky a administratívne pričlenený do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Zásluhu na tom mal milovník alkoholu, vtedajší prezident Nikita Chruščov. Po rozpade Sovietskeho zväzu zostal Krym súčasťou Ukrajiny ako autonómna republika.
Keď prebehlo 16. marca 2014 referendum, v rozpore s ukrajinskou ústavou aj s Viedenským dohovorom o zmluvnom práve, kde väčšina hlasujúcich hlasovala za pripojenie k Rusku, Krym bol formálne pričlenený do Ruskej federácie. De facto je teda polostrov od roku 2014 súčasťou Ruska, de iure je však i naďalej súčasťou Ukrajiny, hoci pod ruskou okupáciou. Ku Krymu sa v statuse na sociálnej sieti vyjadruje aj Juraj Draxler, exminister školstva a expolitik.
Územie bolo dvesto rokov multinacionálne
Západ podľa Draxlera vôbec nemá čo spochybňovať status Krymu. „Túto možno stratil už dávno, keď dal precedens násilnej zmene hraníc odtrhnutím Kosova od Juhoslávie,“ pripomína a na margo veci dodáva, že teraz sa časť západnej tlače akoby začína čudovať, že Washington od Kyjeva chce, aby uznal Krym za súčasť Ruska.
„Či je to diplomatické, je druhá vec (trvalé prímerie pokojne možno uzavrieť aj bez toho), ale fakticky Krym proste ruským ostane a reálne sa tým všetci už dávno zmierili,“ zamýšľa sa Draxler, ktorý sa tiež vracia do mininulosti, no do oveľa dávnejšej. Podľa neho ide o územie, ktoré bolo dvesto rokov multinacionálne (Rusi, Krymskí Tatári, Karaiti, a mnoho ďalších národností) ale s dominantným ruským prvkom, a ktorého samotní obyvatelia sa nikdy nebrali ako Ukrajinci.
Rozbuška na spomalenie mierového procesu?
„Nebyť Chruščovovho rozmaru a chaotického rozpadu Sovietskeho zväzu, nikdy by ukrajinským nebolo. A možno nebyť toho, že ho Kyjev roky materiálne zanedbával, a práve preto, že ho nebral ako úplne „svoj“, by všetko bolo inak,“ konštatuje Draxler, podľa ktorého to zanedbávanie a kyjevský prevrat v roku 2014 rozhodli o budúcnosti Krymu.
„Samozrejme, ako podmienku pre mier to teraz využijú ako rozbušku niektorí európski politici, aby prišlo ešte ďalšie spomalenie mierového procesu,“ myslí si exminister. „Je to naozaj len snaha spomaliť celý proces, ktorý je takmer nezvratný, keďže Ukrajina sa blíži ku koncu svojich síl? A Krym ruským je a ostane. Bodka,“ zakončil Juraj Draxler svoje zamyslenie sa nad Krymom, ktorý sa stáva jedným z heraldických bodov rokovaní o mieri na Ukrajine.
