Ľudia so zdravotným znevýhodnením sa v živote mnohokrát stretávajú s kurióznymi situáciami a ešte kurióznejšími otázkami. Sama občas žasnem, ako si niekto myslí, že na ten cestovný poriadok vo výške dva metre skrátka „musím“ vidieť a že veď tých schodov je niekde len desať, to s chodítkom predsa zvládnem. Nuž sklamem vás, keď to nejde, tak to skrátka nejde. Ale poviem vám, že pri zážitkoch, ktoré som si prečítala na portáli Reddit, som ani ja, čo mi čierny humor pomáha „prežiť“ nevedela, či sa smiať, alebo plakať.
Kde máš ruku?
Môj najlepší kamarát sa narodil len s jednou rukou. V prvom ročníku na strednej ho na informatike učiteľka zvozila pod čiernu zem, pretože nemal na klávesnici obe ruky. Ani keď na ňu v zúfalstve skríkol, že má na klávesnici „všetky svoje ruky“, jej nedošlo, čo vlastne robí.
Posvietim nevidiacemu… alebo oslepím aj jeho psa
Musím nabonzovať seba samú. Som dobrovoľníčka v organizácii, ktorá pomáha zdravotne postihnutým atlétom. Jedna z mojich zverenkýň je nevidiaca. Kráčali sme vedľa seba po chodníku, držala ma za ruku a v druhej držala vôdzku s vodiacim psom. Bola noc a ja som mala na hlave čelovku.
Oznámila mi, že ide dať psovi dole postroj, aby sa mohol ísť vycikať. Kľakla si dole, začala sa babrať so zapínaním… a ja som sa nad ňu zohla s čelovkou v domnienke, že jej svietim a som veľmi nápomocná. Trvalo mi solídnych pár minút, kým som si uvedomila, čo to vyvádzam. Rýchlo som sa postavila a tvárila sa, že nič. Našťastie, to dievča nemohlo vidieť, že som červená až za ušami.
Zase tá jedna ruka
Jedna moja ruka sa nevyvinula dobre a všeobecne je nepoužiteľná, takže na všetko používam tú druhú. Raz mi počas stretnutia môj šéf povedal: „Je to ťažké, keď to robíš prvýkrát, ale za pár mesiacov to zvládneš aj s jednou rukou za chrbtom.“ Vôbec si to neuvedomil, až kým som nepoznamenala: „Nuž, to závisí od toho, ktorá ruka to bude.“ Ten výraz na jeho tvári bol na nezaplatenie.
Nekopať do kolena
Stačí, aby som krivo stúpil alebo len zle došliapol, vďaka mojej diagnóze sa mi občas vykĺbi koleno. Došlo to do štádia, keď si musím v práci „nahadzovať“ koleno tak často, že na to moji kolegovia upozorňujú budúcich zamestnancov. „Neboj sa, jeho to nebolí. Keby ho to bolelo, asi by kričal,“ hovoria. Dobre sa zasmejeme a budúci prírastok do pracovného kolektívu len pozerá.
Keď som ako dvadsaťročný pracoval ako pomocník v kuchyni, jeden z kuchárov sa rozhodol dokázať, že to celé vlastne len simulujem. Snažil sa ma z celej sily kopnúť do nohy. Našťastie, prvý raz minul, a kým stihol zahájiť pokus číslo dva, náš šéf ho zvalil na zem. Po tomto incidente dostal výpoveď.
Doprovod na toaletu
Som zrakovo postihnutý a mám mozgovú obrnu, aj napriek tomu však väčšinu vecí zvládam robiť sám. Raz som išiel na nákupy a opýtal som sa jednej sympaticky vyzerajúcej staršej pani, kde sú tu toalety. Nikdy predtým som tam totiž nebol. Ukázala mi prstom, ja som sa pobral tým smerom a ona išla za mnou.
Okej, hovorím si, asi jej treba ísť tiež. Potom so mnou zabočila na pánske. To už bolo naozaj trochu divné. Keď som otvoril dvere do kabínky, a ona mi stále stála v pätách, musel som sa otočiť a objasniť: „Ja nepotrebujem pomoc pri použití toalety.“ Myslela dobre, ale bolo to naozaj cez čiaru.
Keď sa znevýhodnený baví
Môj ex mal na jednej ruke iba palec (vrodená abnormalita). Keď sa k nemu niekto načiahol, aby si s ním potriasol rukou a on vytasil tú svoju… bolo to komické. Aj on sám sa na tom smial. Tá panika, ktorá sa vždy ľuďom rozliala po tvári, bola priam hmatateľná. Čo mám akože robiť? Mám mu ňou normálne potriasť? Mám sa ospravedlniť? Mám načiahnuť radšej druhú ruku? Mám ho za ten palec poťahať a urobiť „tu, tuut“?! Bolo zjavné, že im v hlave behá množstvo otázok.
Moja vlastná skúsenosť
Pred 12-timi rokmi som sa znovu učila chodiť. Po takmer roku po nemocniciach ma kamarát pozval na oslavu 40-tky, tak som mu chcela kúpiť nejakú „lepšiu“ fľašku. No a keďže sa v alkohole vôbec nevyznám, navyše som potrebovala pomoc pri mobilite, posadila som sa do vozíka a šla som do supermarketu v meste, kde sa konala oslava. Moja asistentka, ktorá šla so mnou, si odbehla po niečo na opačnú stranu obchodu s tým, že ju počkám.
Lenže vždy som bola človek akčný, tak som si povedala, že si nejakú tú fľašu nájdem aj sama. Vošla som medzi regály a s telefónom som si nazoomovala vyššie regály. Zbadala som fľašu z reklamy, hovorím si, to asi bude dobré, tak som sa snažila natiahnuť sa po ňu. Nedalo sa. Tak som sa postavila, že si ju vezmem. A to som asi robiť nemala: dáma s hlasom sirény začala vykrikovať: „Podvodníčka, podvodníčka! Hrá sa, že nemôže chodiť, ale pre alkohol sa v pohode postaví!“ V tom momente jediná reakcia, ktorej som bola schopná, bol veľký smiech – asi si viete predstaviť, ako sa „v pohode postaví“ niekto, kto sa po roku učí chodiť …
