Balíme, cestujeme zajtra do Bratislavy. Bez pár rôčikov takmer storočná matka, už roky odkázaná na vozík, si ten svoj dnes leštila od prachu. Chcela vedieť, ako bude zajtra podvečer, ako sa má obliecť a či jej k voľbám v našom volebnom okrsku v mieste trvalého bydliska bude naozaj stačiť iba jej občiansky preukaz. Ten starý, červený, ktorý dostala ešte za socializmu s platnosťou na doživotie.
Niekoľko volieb už vynechala. Najskôr k nám nosili prenosnú schránku, potom – „a čo ich budem otravovať, nech to rozhodnú mladší a múdrejší“. Teraz má nachystané „sviatočné“, chce pomôcť s umytím hlavy, „aby zajtra nejako aj vyzerala“.
Zažila vojnu, o otca prišla v koncentráku
Za takmer sto rokov toho zažijete naozaj dosť. „Toľko nenávisti a neúcty medzi ľuďmi nikdy nebolo. „Neúcty k životom, hazardovania s vojnou, ale ani nenávisti za to, že si myslíte to, čo si myslíte“. A pridáva ďalší argument, prečo chce ešte voliť. „Hlúposť ako keby tu niekto zasial z lietadla a tá hlúposť sa namyslene sama nazvala politikou.“ Učiteľka už desiatky rokov na penzii nemôže tolerovať hlúposť v akejkoľvek jej podobe, hoci aj nasúkanú do „najviacšik“ oblekov, aké sa teraz nosia vo svete. Nemôže tolerovať ani neskrývanú zlobu a nenávisť, rovnako tak, ako odmieta aroganciu, povýšenectvo, výsmech. A už vôbec si nedokáže pripustiť fakt, že lož sa stala hlasným argumentom. Ani žiadne mobilizačné špeciálne vlaky a autobusy „zadarmo pre mladých“, ktoré sa rútia zobrať útokom volebné miestnosti na Slovensku. „Ja na benzín ešte mám“, povedal pohŕdavo.
Tak teda cestujeme
Opakujem, my necestujeme za to, čo nám zaplatí niekto iný. Cetujeme, lebo cítime, že musíme. Aj za cenu toho, že nám starý pán sused s invalidným synom pomôžu s vozíkom po schodoch do a z výťahu, ktorý je našou cestou do bytu na jedenástom poschodí. „Nechcem prenosnú hlasovaciu urnu, ja budem mať čoskoro tú moju, naveky, nech s ňou idú tam, kde nemá kto pomôcť“. Má byť krásny deň, počasím možno letný. Pozrieme si cestou prekrásne Považie, podhorské obce pod Bielymi Karpatmi či tými Malými Karpatmi. Predzáhradky plné kvetov, zakvitnuté stromy a hlavne – orgovány. Pre túto generáciu sú to kvety slobody. Beriem zo záhrady aj domov, do vázy.
Prepáčte osobonostný podtón
Áno, tento názor je hlboko osobný a k tomu ešte sprostredkovaný. Je moratórium, v prospech či v neprospech toho či onoho prezidentského kandidáta sa písať nesmie. Patríme ku generáciam, ktoré rešpektovali, keď sa niečo nesmelo. Naopak, dnes sa smie všetko, čo sa presadí krikom, peniazmi, všetko, čo sa niekomu v nejakej cudzine páči, lebo „keď to chcú tam, tak aj u nás to vraj potrebujeme.“ Nie, nepotrebujeme všetko. Rozumné nápady a myšlienky áno, ale nie servilných a schopných všetkého. Tých si tam môžu nechať, nech si ich užijú nadostač.
Máme nádhernú vlasť
A na zajtra k tomu pridal pán Boh aj počasie. Bude to zajtra dlhý, predlhý deň. Mama bude čakať pri televízore až do vyhlásenia predbežných výsledkov. Chce sledovať, ako sa generácie od nej oveľa mladšie rozhodnú. Ako a čo si zvolia. A či pri voľbe použijú vlastné rozhodnutie, alebo sa poddajú davovej hystérii. Či budú hrdí, samostane sa rozhodujúci občania, alebo figúrkami nahnané chodiace hlasy k urnám. A nazvážané. Zajtra my starší (a dúfajme, že aj mnohí mladí) volíme vlastnou hlavou a vlastnými nohami. Aspoň za prechádzku to stojí. Určite to za ňu stojí, veď ide o najbližších päť či až desať rokov.
Za redakciu HD vám želáme krásny a užitočne prežitý sobotný deň.
Na záver ešte hádam nadčasový odkaz prvého prezidenta, pána Tomáša Garrigue Masaryka
O demokracii
„Nesprávne je robiť rozdiel medzi mravnosťou veľkou a malou. Že sa politik v záujme štátu nemusí a nemá obzerať na mravné predpisy. Vec sa má v skutočnosti tak, že človek, ktorý napríklad klame a podvádza v politickom živote, klame a podvádza tiež v živote súkromnom a naopak. Len človek slušný bude slušný vždy a vo všetkom.“
Autor: Ivan Brožík
