Nemá okrúhle jubileum, ale jej výročie vám chcem s láskou pripomenúť. Pred 152 rokmi sa v Bzinciach pod Javorinou narodila zakladateľka detskej literatúry na Slovensku, poetka, prozaička, publicistka a všestranná spisovateľka, ktorá povýšila ženskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň, prvá národná umelkyňa v celom bývalom Česko-Slovensku Ľudmila Podjavorinská. Keď som nedávno schádzal z Veľkej Javoriny, vyslovil som želanie navštíviť jej hrob a rodný dom, v ktorom v chudobných pomeroch prežila väčšinu svojho života. A hoci sme boli len traja, miestna učiteľka (zo starej dobrej školy) nám chalúpku ochotne otvorila a zanietene nám porozprávala také podrobnosti zo života legendárnej umelkyne, akoby v tom domčeku žila s ňou.
K Ľudmile Podjavorinskej mám vrúcny vzťah. Bola prvá, ktorá ma zoznámila s písmenkami. Prebudila vo mne lásku ku knihám. Mama mi jej veršíky čítala od útleho detstva, takže som čoskoro vedel takmer všetky jej básničky naspamäť. A podľa jednej postavičky z knižky Čin-Čin som mal v rodine aj prezývku, ktorá sa so mnou ťahala až do dospelosti.
Jej verše o zvieratkách boli také hravé a roztopašné, že som si ani nevedel predstaviť, aký neuveriteľne ťažký až tragický život mala táto žena. Pochádzala z desiatich detí, z ktorých prežili len štyri. V mladosti prišla v dôsledku kiahní o ľavé oko. Nikdy sa nevydala, celý život poznala len drinu na statku. Spisovateľkou sa stala iba vďaka svojej húževnatosti až tvrdohlavosti, nikto ju v tom nepodporoval. Cez deň tvrdo pracovala, po nociach písala. Často ju živili len drobné honoráre z novín. Občas hovorievala, že samota je jej údelom tvorivej ženy, hoci sa tým pravdepodobne iba utešovala. Milovala deti. Často ju navštevoval drobizg zo širokého okolia. Oni jej zarecitovali veršíky, ona im dávala cukríky, oni jej natrhali konvalinky, ona im zavše podarovala nejakú knižku.
Ľudmila Podjavorinská nám zveršovala detstvo. Spája sa nám s ním. V mnohých prebudila nielen lásku k literatúre, ale aj k zvieratám, k všetkým tým vrabčekom, žabkám, zajkom, včielkam či svrčkom, ktorým dávala ľudskú podobu. No nepísala len pre deti. Jej poézia pre dospelých je nedocenená a jej próza sa vyrovná poviedkovej tvorbe Kukučína či Tajovského. V Bzinciach pod Javorinou dodnes žijú „jej deti“, ktoré ju navštevovali. Hovoria jej „naša pani Ľudmila“. Veruže je naša, vskutku národná. Spomínajte na ňu aj vy.
