V sobotu večer skončilo päť dní veľkolepého gýča, ako označil denník The Guardian európsku piesňovú súťaž Eurovision Song Contest. V rámci finálového večera sa pripomínalo päťdesiat rokov od víťazstva skupiny ABBA, ale žiadnu pieseň porovnateľnú s Waterloo súťaž nepriniesla, píše v komentári Alex Švamberk na portáli Novinky.cz.
Ono to ani nie je možné, doba je úplne iná. Waterloo však bol tohtoročný ročník pre usporiadateľov. Heslo Spojenie hudbou sa napriek srdiečku nahrádzajúcemu V v slove Eurovision nenaplnilo.
Eurovízia viac rozdeľovala, než spájala. Kvôli účasti izraelskej speváčky Eden Golan sa opakovane protestovalo nielen v uliciach Malmö, ktoré už dávno nie je pokojným švédskym mestom. V posledných rokoch opakovane zažíva útoky gangov migrantov a ich potomkov. Účasť izraelskej speváčky pôsobila na moslimskú komunitu imigrantov ako červené plátno na býka. K bojkotu súťaže však vyzývali propalestínski aktivisti. Protestného pochodu v Malmö sa zúčastnila aj ekologická aktivistka Greta Thunbergová.
Aj v ďalších krajinách zaznievali hlasy, že možnosť súťažiť pre izraelskú zástupkyňu bola snahou lakovať realitu na ružovo a ukazovať svet ako pohodový, a zakrývať tak zločiny proti Palestínčanom. Sťažovali sa na dvojaký meter, keď zástupcovi Izraela bolo umožnené sa zúčastniť, zato Rusko má kvôli invázii na Ukrajinu účasť zakázanú. Oba prípady sú ale
neporovnateľné, Izrael reagoval na bezprecedentný teroristický útok s dvanástimi stovkami mŕtvymi, medzi ktorými bolo mnoho návštevníkov hudobného festivalu. A ruská účastníčka v roku 2022 zo súťaže odstúpila tesne pred inváziou sama.
Propalestínski však boli aj niektorí účastníci, najmä Bambia Thug s goticky štylizovanou piesňou Doomsday Blue. Nebinárny súťažiaci popísal(o) svoju reakciu na postu Izraelčania do finále: „Plakal(o) som so svojim tímom.“ Zástupcu Írska navyše usporiadatelia vyzvali na
odstránenie nápisov z kostýmu – texty v keltčine vyzývali na prímerie (v Palestíne). Za koniec vojny v Gaze boli aj ďalší účastníci súťaže, ako napríklad zástupcovia Grécka alebo Portugalska. Do Izraelčanov sa pustil aj neskôr vylúčený Holanďan Joost Klein. Keď sa moderátor provokatívne pýtal Golanovej, ktorej bezpečnostná služba Izraela odporučila, aby nevychádzala z hotela,pokiaľ to nie je absolútne nutné, či si niekedy uvedomila, že jej prítomnosť ohrozuje aj ostatných účastníkov a publikum. Moderátor dodal, že samozrejme nemusí zodpovedať. V tej chvíli Klein povedal: „A prečo nie?“
Mnohí však neukazovali len pomýlený pohľad na realitu, ale robili to kvôli tlaku, akému čelili zo strany propalestínskych aktivistov. Skupina Queers for Palestine vyzvala na bojkot súťaže anglického homosexuálneho účastníka Ollyho Alexandra. Ten potom radšej vydal opatrné vyhlásenie, že podporuje prímerie a prepustenie rukojemníkov unesených palestínskymi skupinami. Proti bojkotu sa postavil(o) Bambie Thug kvôli obave o úspech: „Bojím sa, že kvôli bojkotu prídeme o veľa hlasov a že to potom dá niekomu inému väčšiu šancu vyhrať.“
Vždy ide predovšetkým o úspech. Aj spomínaná
Izraelka, ktorá mimochodom prežila väčšinu života v Rusku, preto ju kritizovali zástancovia Ukrajiny, zmenila názov svojej piesne z October Rain na Hurricane, aby neodkazovala na útok Hamasu. Nech sa však usporiadatelia snažia akokoľvek, ich snaha o nepolitickosť súťaže je márna a hlúpa. Nepolitická nie je už od roku 2016, kedy ju vyhrala po okupácii Krymu Ukrajinka krymsko-tatárskeho pôvodu Džamala s piesňou 1944 o vysídlení Krymských Tatárov.
Kultúra nemôže byť apolitická, pretože odráža dianie vo svete; konflikty a vojny sa samozrejme premietajú do kultúry často aj z propagandistických dôvodov, pretože kultúra ovplyvňuje ľudí – a to sa každá strana akéhokoľvek konfliktu snaží využiť. A usporiadatelia by mali začať od seba. Ako to, že mohol počas večera ako jeden z hostí vystúpiť švédsky spevák Eric Saade, ktorý je z polovice palestínskeho pôvodu, s palestínskou kefíjou na
ľavej ruke? Usporiadatelia len povedali, že je im to ľúto, Saade sa obhajoval
tým, že tak ukazoval svoju identitu.
Výsledky hlasovania hodnotiť nechcem, pretože polovica bodov je od hlasov divákov – a tam samozrejme pôsobia rôzne vplyvové skupiny. Napriek tomu je zvláštne, ako veľmi sa líšilo množstvo hlasov od porotcov od hlasov divákov u izraelskej účastníčky, ktorá skončila u poroty dvanásta s 52 bodmi a u publika druhá s 323. Viac hlasov – 337 – dostal od divákov len druhý Chorvát Baby Lasagna. Od divákov dostala Golan výrazne viac hlasov ako víťazný Nemo, ktorý u nich skončil piaty s 226 bodmi, ale porota mu ich dala 365. Vysoký počet bodov od divákov pre Izraelčanov naznačuje, že sa za ňu mohla postaviť veľká skupina ľudí, ktorým propalestínska propaganda vadí. Už je jej jednoducho veľa. Zapojenie rôznych aktivistov nemožno ani na jej strane vylúčiť, ale že by ovplyvnili toľko ľudí vo väčšine účastníckych krajín, je nepravdepodobné.
Osobne len dúfam, že kultúra úplne neodráža stav spoločnosti a jej problémy a že v rípade spevákov ide len o špecifickú bublinu. Nechcel by som žiť vo svete, kde by sa riešilo len to, čo všetko urobiť pre Palestínčanov, a rodové otázky – víťazný Nemo je tiež nebinárny. Medzi citlivými, či skôr precitlivenými umelcami je pochopiteľne viac ľudí, ktorí riešia otázku identity, než medzi stavebnými robotníkmi, ale naozaj si nemyslím, že je to také kľúčové, a nevidím dôvod, prečo by sa malo súťažiacemu z Írska vychádzať v ústrety a používať pre Bambie Thug zámeno ono alebo oni. Je to mätúce a Bambia Thug nie je hviezda typu Prince, ktorý sa sám premenoval na Love symbol.
Prečo potom nevyjsť v ústrety Joostovi Kleinovi, ktorého vylúčili kvôli tomu, že urobil výhražné gesto ku kameramanke, ktorá ho točila po tom, čo odišiel z pódia, v čase, keď si to neprial. Jeho pieseň Europapa, ktorá mala najviac zjednocujúcu myšlienku, pritom mala šancu vyhrať.Vzhľadom ku kontroverziám sprevádzajúcim nielen tento ročník eurovíznej súťaže by mala usporiadateľská Európska vysielacia únia (EBU) zvážiť, či jednu z najdlhšie existujúcich súťaží neukončiť.
Hlavné dianie na hudobnej scéne už od šesťdesiatych rokov, kedy nastúpil rock a folkoví pesničkári, prebieha inde ako na piesňových festivaloch. Navyše formát súťaže vedie k tomu, že väčšina stavia na rovnakú schému – hybný, dusavý rytmus, ukričené chytľavé refrény a dynamickú pódiovú show.
Otázkou je, či by podhodnotivú súťaž tohto typu mala organizovať EBU združujúca médiá verejnej služby, u nás ČT a ČRo. Takýto gýč pod úroveň patrí na súkromné kanály.
