Akokoľvek hrozne to znie: správy ako nasledujúci opis novinárky Amiry Hassovej si môžete prečítať každý deň v anglickom vydaní izraelských novín Haaretz. A v Európe? Vedenie univerzity sa tu dohaduje so svojimi demonštrujúcimi študentmi o tom, aký druh protestu je povolený a aký nie. Realita ničenia miest v Gaze, vyhnanie obyvateľov z ich údajne bezpečných úkrytov, nedostatok jedla a dokonca aj vody, všetky tieto zverstvá zo strany izraelskej armády už nie sú problémom. Ale to by tak nemalo byť! To, čo sa deje v Gaze, je absolútne šialenstvo! Nie po prvýkrát je tu teda správa o „každodennom živote“ v Gaze – ktorý musí každý, vrátane Nemecka a USA, zastaviť prostredníctvom politického a ekonomického tlaku na Izrael, píše portál GlobalBridge.
Asi 1,2 milióna obyvateľov Gazy žije natlačených v meste, ktoré už zažilo ničivé bombardovanie a ostreľovanie. Sú si podľa GlobalBridge istí, že Bidenove varovania nezabránia masívnemu pozemnému útoku ako v meste Gaza a Khan Yunis.
Fathi je novinár a lektor žurnalistiky po päťdesiatke. V priebehu pol hodiny mi v rozhovore cez WhatsApp opísal udalosti v Rafahu a silnú delostreleckú paľbu, „ktorá nás desí viac ako bomby zo vzduchu“, ako sa vyjadril.
Pre vysídlených z Gazy znamená opustenie Rafahu ísť z jedného pekla do druhého.
Na základe jeho opisu, rozhovorov s ďalšími dvoma priateľmi, s ktorými ho bolo možné krátkodobo telefonicky kontaktovať a správy z rozhlasovej stanice Al Ajyal, som už napísal tento úvod:
„Varovania amerického prezidenta Joea Bidena do Izraela „Invázia“ do Rafahu neupokojila 1,2 milióna Palestínčanov, ktorí sa tlačia v južnom meste. Nerobili si ilúzie, že tanky zostanú na východe mesta a nevstúpia doň. Práve naopak: veľké časti mesta, nielen susedná dedina Al-Shuka blízko hraníc a východné štvrte, sa za posledné dva dni vyprázdnili.
Ale o 11:10 mi jeho najstaršia dcéra – za ktorú Fathi kvôli svojmu zdraviu bojoval ako lev, aby mohla v treťom mesiaci vojny odísť do zahraničia – poslala správu: „Nedávno zasiahla prvá strela z tanku ( z troch) poschodí sa stretli v dome mojich starých rodičov. V dome sú moji rodičia a dvaja bratia a zvyšok mojej rodiny. Zavolal som im a povedali mi, že nedošlo k žiadnym zraneniam a že sa snažia čo najrýchlejšie odísť z domu. Potom ďalšia strela zasiahla druhé poschodie – a teraz mi nikto neodpovedá.“
Povedal, že je to len otázka niekoľkých hodín, maximálne dňa, kým aj oni budú musieť opustiť svoj dom – svoje čiastočné bezpečie a strechu, ktorú mali niekoľko mesiacov. Ostreľovanie sa podľa neho nezameriava len na domy na východe mesta. Nie sú „obmedzení“, ako vidno z izraelských a možno aj amerických médií. V stredu, hovorí, armáda ostreľovala dom 100 metrov od jeho domu. Budovu mestskej správy v centre mesta tento týždeň bombardovali dvakrát v dvoch rôznych dňoch. Tel a-Sultan (utečenecká štvrť) v západnom Rafahu bol tiež zasiahnutý granátom. Niet sa teda čo čudovať, že posledných pár nocí nemôžu všetci členovia jeho domácnosti spať.
„Keď je bomba, ozve sa syčanie alebo ostrý zvuk sirény. Trasie sa celý dom. Nylonové dosky, ktoré nahradili sklá na oknách, ktoré boli dávno rozbité, šuštia. Z domov, ktoré boli zbombardované, počujeme praskanie rozbitého betónu. Počas dňa môžete vidieť dym. V noci je čierna tma. Kto si pamätá, že sme mali elektrinu? Malý psík (dcérky, ktorá odišla do zahraničia) sa neustále trasie od strachu. Trasie sa a schováva sa s nami, aj keď vonku ide kamión a trúbi.“
Pre Fathiho a jeho rodinu ide už o tretie vysídlenie od októbra: v druhom týždni vojny opustili zbombardované pásmo Gazy a presťahovali sa do rodinného domu jeho manželky v Khan Yunis. V decembri, po zásahu rakety do izby, kde spali ich synovia a bratranci, a po tom, čo bol najstarší syn zranený črepinou na nohe a chrbte, sa presťahovali do Rafahu, do domu jeho matky – vdovy, ktorá považovaný za utečenca sa narodil v dedine al-Bureir (kde je dnes kibuc Bror Hayil). Každé vysídlenie je dôsledkom postupu izraelskej armády a každý postup vytláča vysídlených do menšej oblasti v pásme Gazy.
„Keď niekoho zabijú, neplačeme. Nemôžeme plakať. Oči máme suché, namiesto sĺz kamene. Smrť je úľavou pre mŕtvych. Keď mi zomrela svokra, nemohla som plakať. Pre všetok smútok okolo nás moja manželka tiež nemohla plakať za mamou, ktorá bola na dialýze. Existuje niekoľko stoviek pacientov s obličkami, ktorí potrebujú pravidelnú dialýzu. V nemocnici Yosef al-Najjar im bola poskytnutá nepretržitá liečba. Teraz bola na príkaz armády opustená. So všetkými jeho drahými prístrojmi a vybavením,“ hovorí Fathi.
Al Astal v rozhlasovom vysielaní uviedol, že intenzívne a blízke ostreľovanie dalo ľuďom jasne najavo, že podobne ako v meste Gaza a Khan Yunis je toto predohrou k rozsiahlej pozemnej invázii. Na základe toho, čo videl, povedal, že počet ľudí vysídlených už druhý, tretí a dokonca šiestykrát je oveľa vyšší ako údaj o 80 000, ktorý v stredu oznámila agentúra OSN pre utečencov (UNRWA).
Ľudia, ktorí sa večer pokúsili o útek, nedokázali nájsť miesto medzi tisíckami stanov, takže mnohí zostali v noci uviaznutí na uliciach. Deti podľa neho plakali od smädu a ženy plakali nad svojimi plačúcimi deťmi. Nie je tam žiadne zariadenie ani organizácia, ktorá by distribuovala vodu a nie sú tam žiadne toalety, povedal. Cez deň sa kolóny vysídlencov v silných horúčavách pomaly presúvajú.
Zdroj: GlobalBridge, krátené
