Juraja Štubniaka som veľmi okrajovo registrovala pred veľa rokmi v televíznych reláciách. Keďže ja veľmi TV nesledujem. V čase, keď som mala kvôli zdravotnému stavu prísny súkromný „lockdown“, veľa času som trávila na YouTube a tu sa mi do pozornosti dostal aj jeho kanál Bez náhubku. Nejaký čas sme v trošku užšom kontakte (tým sa vysvetľuje to tykanie) a tak som ho požiadala o rozhovor.
Rozprávali sme sa o Bratislave, o koreňoch na vidieku, o bývaní mimo hlavného mesta, ale aj o YouTubovom kanáli Bez náhubku, či o Zdravom rozume.
Si bratislavský rodák a predsa ťa „preslávili“ aj videá, v ktorých kritizuješ vedenie Bratislavy. Svedčí to o tvojom lokálpatriotizme (lebo niečo, na čom nám nezáleží, nekritizujeme). Akú Bratislavu si si zamiloval, čo ti chýba v tej dnešnej?
J. Š.: Máš pravdu, v prvom roku v ktorom som sa začal hrať na youtubera, som veľmi ostro vystúpil proti tzv. kovidovým opatreniam besného trnavského pacienta a jeho nohsledov. Ale potom prišlo prvé leto jeho hrôzovlády a ja som chcel priniesť aj niečo nové. Okrem toho som získal pozoruhodné informácie, o tom kto je progresívny primátor Vallo a ako funguje jeho liberálna úderka. Tieto tri videá sú dodnes navštevované a myslím, že nestratili nič na aktuálnosti, lebo veľmi presne ukazujú, že si Bratislavčania zvolili človeka odtrhnutého od reality.
Bratislava „dostáva zabrať“ hlavne od nebratislavčanov, napríklad komolením názvu…
J. Š.: Ako asi každý som narodením získal pocit afinity k rodnému mestu, ktorý je myslím úplne prirodzený. Naviac ma irituje ak moje mesto nazývajú ako potok niekde pri Trnave – Blava. Robia to tak najmä mimobratislavskí Slováci, ale aj tzv. importovaní Bratislavčania, ktorí sa okrem progresívne zdegenerovaných starousadlíkov, stali hlavnými prívržencami zhubného progresívneho smerovania hlavného mesta. Už dlhú dobu pozorujem zmeny v „mojom“ meste a stále viac pociťujem, že sa mi odcudzuje. Je to hlavne zmenou myslenia niektorých zrelých ľudí a tiež pokročilou, ale účinnou debilizáciou mladšej generácie.
Okrem toho, život v Bratislave sa stal vyslovene otravným, aj vzhľadom na dlhodobé neriešenia dopravných problémov a neustále sa zhoršujúcim stavom životného prostredia. Preto striedam pobyt v bratislavskej Vrakuni s pobytom na Zochovej chate, kde som si zriadil prechodné bydlisko. Okrem toho sa vážne začínam zamýšľať aj nad zmenou toho trvalého.
Korene však nemáš v Bratislave. Ako dieťa si zrejme prázdninoval u starých rodičov, to bývajú najkrajšie spomienky na detstvo a ty občas spomínaš aj hlášky svojich starých rodičov. Riešilo sa aj v tvojom detstve to, že prišiel na prázdniny niekto z „veľkej Bratislavy“?
J. Š.: Tu by som rád poopravil niektoré fakty. Moja mama bola rodená Bratislavčanka a k jej mame sme chodievali na Trenčiansku ulicu, kde bývala aj teta. Otcov otec bol zo Strelníkov a stará mama z Hýb. A môj otec, hoci sa narodil vo Východnej, býval od svojich piatich rokov v Bratislave, kde starého otca služobne preložili – v tom čase bol šéfom colnice na Bergu a do práce jazdil na motorke Harley Davidson. (Toto asi preskočilo generáciu a ja si tak vysvetľujem moje motorkárske roky).
Práve Hybe občas spomínaš…
J. Š.: Prepojenia s ostatnou rodinou sa v minulosti udržiavali veľmi intenzívne, prázdninovával som v Hybiach a neskôr sme trávili celé letá na chate nad Pribylinou. Tento kus Slovenska sa mi od detstva silno zapísal do mojej DNA. Aj dnes nepovažujem leto za kompletné, pokiaľ sa na Liptove aspoň na pár dní nezastavím. Dokonca som synovi označil na mape miesto, kde má môj popol vysypať do riečky Belá a možno čiastočne doplávam aj do Čierneho mora.
Čo ťa nakoniec „vyhnalo“ z centra hlavného mesta na jeho perifériu?
J. Š.: To bol čisto pragmatický krok. Býval som na Miletičovej ulici v tom socialistickom realizme, čo bol veľký dvojizbák a užíval som si slasti života čerstvo rozvedeného tridsiatnika. Po krátkej kariére v jednom viedenskom štúdiu som založil firmu – prvé digitálne postprodukčné štúdio v strednej a východnej Európe. Niekoľko krát som musel meniť jej adresu, čo aj vzhľadom na technické požiadavky na priestor nebolo vôbec jednoduché. Dospel som k záveru, že chcem niečo definitívne, kde by som si pracovný priestor upravil podľa svojich predstáv.
Vzhľadom na svoj rozpočet, som sa musel vzdať krásneho bytu a nasťahovať sa do staršieho domu, ktorý som potom dlhé roky rekonštruoval. Niektoré rekonštrukcie ešte stále nie sú vo finálnom štádiu, aj keď je na mňa vyvíjaný neustály tlak zo strany manželky.
Inak to štúdio … to je tá slávna pivnica známa z tvojich nedeľných vysielaní?
J. Š.: Štúdio som ako-tak zriadil, dokonca sa tam aj nahrali dva hudobné projekty, ale po krachu hudobno-vydavateľskej brandže som ho využíval viac menej na prezliekanie sa do motorkárskeho oblečenia. Renesancia prišla až s nástupom mojej videoprodukcie, tak aspoň takto tie priestory využívam.
A ďalším benefitom, ktorý občas začína byť viac záťažou, je záhrada, o ktorú sa treba starať, aj keď sa mi niekedy nechce. V paneláku som prespal len raz zamladi po jednom žúri a dúfam, že nebudem nútený to zažiť znova.
V médiách sa pohybuješ celé roky. Dnes je práca v technike ďaleko jednoduchšia, no zlyháva ľudský faktor. Ty si pedant, vnímaš tieto zmeny?
J. Š.: Máš pravdu, technika mnoho vecí zjednodušila a uľahčila. Jedno však technika nedokáže – vylepšiť ľudský faktor. Skôr naopak, človek ak má na dosah ruky nejaké uľahčenie, tak ho bezo zbytku využije, čo považujem za správne. Ale záleží na profesionalite jedinca, či ho to uľahčenie posunie ďalej, alebo sa len vďaka nemu zlajdačí.
Dnes pozorujem, hlavne u mladších kolegov, hlavne ten druhý scenár. Profesionálov je málo. Ja som sa za mladi nikdy ako prvú otázku nepýtal „za koľko?“ Najprv som chcel vedieť všetko o danom projekte a jeho protagonistoch. Dnes sa všetko točí okolo peňazí a tak to aj vyzerá. Teší ma, že mnoho pesničiek, ktoré som v minulosti robil, zaznejú aj dnes v rádiách. A mnoho tých nových zomrie skôr, ako si ich niekto všimne. Tak potom načo je takýto technický pokrok?
Nemáš trošku pocit, že kým pred rokmi sme boli „hladní“ po kvalite, dnes sme „prejedení“ akousi pa-kultúrou?
J. Š.: Pred 20-30 rokmi neplatilo, že kto má peniaze a kúpi aparatúru sa stane zvukárom a kto má štúdio je producentom. Tým, že dnes sa dá veľa vecí spraviť na zariadeniach za pár stoviek, ale nie pár miliónov, tak žijeme v záplave nových projektov, ktoré nemajú úroveň. Tam radím aj naše televízie a tzv. filmovú tvorbu. Ale musím priznať, že aj konzument takejto kultúry sa zmenil. Ja ako zvukový majster som robil muziku, ktorá sa počúvala na HIFI reprosústavách, dnes sa vyrába ten súčasný bum-čvach pre štuple do uší. Nakoniec aj moje videá sú tiež na 95% sledované na mobiloch.
Dnes chcú všetci všetko hneď a zadarmo. Väčšinou to aj dostanú, ale slová kvalita a profesionalita by som s tým nespájal…
Tvoj kanál Bez náhubku začal fungovať dávno pred covidom a pôvodne mal byť zameraný na témy, ktoré sa týkajú strieborného veku. Dopadlo to tak, že ťa sledujú ľudia snáď od 9 do 99 rokov. Aký to bol príbeh? Šlo to tak akosi postupne, alebo to prišlo spôsobom „tak teraz som sa na…, mám toho dosť, je čas nastaviť spoločnosti zrkadlo“?
J. Š.: V lete 2019 som z nedostatku inej tvorivej činnosti začal uvažovať nad YouTube kanálom pre tých skôr narodených, ktorý by sa zaoberal spoločenskými témami. Chcel som vyplniť medzeru, ktorá plánovite vznikla keď všetky televízie si pozývali len jednofarebné typy hostí, čo ma nesmierne nudilo a hnevalo zároveň. Ale médiá tak fungujú – propaganda, politika a hlavne kšeft. A pritom na našom malom Slovensku máme toľko zaujímavých ľudí!
Ty si kdesi „priznal“, že názov je „požičaný“. Ako vznikol názov Bez náhubku?
J. Š.: Priznám sa, nebol to môj originálny nápad. V 60 tych rokoch sa v rakúskej ORF vysielala relácia „Ohne maukorb“, kde sa veľmi otvorene preberali spoločenské témy. Bolo to v čase, keď ešte existovala demokracia a sloboda slova v tom pravom zmysle slova, teda aspoň na tom západe. Chcel som vyrobiť sviežu slovenskú variáciu tohto programu, na ktorý si pamätajú už naozaj len ľudia môjho veku a z mojej lokality.
Snaženie veľmi nenapredovalo, nakopol to všetko až Igor s jeho toxickými experimentami. Takže by som mu mal byť vlastne vďačný. Aj svojím spôsobom som, veď sme o ňom s Reném Skalným napísali aj knihu, ktorú sme priliehavo pomenovali „Rok blázna“. A pred parlamentnými voľbami som mu ju aj verejne venoval – video z tej akcie nájdete na mojom YT. Asi je dobrá, keď je cenzurovaná, v monopolných knižných reťazcoch ju nenájdete. Viac ako polovicu nákladu sme rozdistribuovali medzi čitateľov priamo, takže reťazce prišli o svoju províziu. Kapitalizmus je v tomto neúprosný.
U nás doma ju prečítali viacerí, dokonca aj ja som si ju nechala prečítať modernou technikou a skonštatovali sme, že je nie len výborná, ale aj výstižná. Lenže nie každý ju pochopil tak, ako bola myslená. Priniesla ti aj „problémy“?
J. Š.: Komické mi bolo, keď ma niektorí jednoduchšie mysliaci (medzi nimi aj jeden profesor z košickej univerzity) vinili z tisícov úmrtí v dôsledku toho, že môj kanál vyzýva k nenoseniu rúšok na tvári. Niekoľko krát som k tejto veci zaujal jasné stanovisko. Bohužiaľ niektorí moji diváci nie sú žiadni ajštajni, a počujú a vidia len to, čo počuť a vidieť chcú.
Kanál začal rásť, prispievala tomu aj celková situácia a mal som množstvo reakcií. Nestíhal som odpovedať na maily, stal som sa závislý od svojho projektu. Aj teraz, ak v nedeľu o 10,00 neštartuje premiéra, alebo live stream, už som bombardovaný otázkami čo sa deje?
Komerčné programy do spoločnosti priniesli aj pocit, že kultúra má reflektovať na názory jej konzumentov, nie ich do istej miery formovať. To samozrejme nefunguje spôsobom „toto a toto si máte myslieť“, ale „toto a toto si myslím ja, vy môj názor môžete, ale aj nemusíte prijať, stačí zamyslieť sa nad ním“ Nemáš s týmto problém?
J. Š.: Dnes už niektorí nezdieľajú moje názory a píšu mi, že prestávajú sledovať. Ale kanál paradoxne napriek tomu neustále rastie. Neviem ako mám divákovi vysvetliť, že nerobím produkciu len aby s ňou niekto súhlasil, alebo aby som mu ulahodil. Je to výlučne môj pohľad na konkrétne veci a kto s tým má problém, nech mi logicky protiargumentuje. Ale mnoho ľudí je naozaj veľmi povrchných a ja už nemám trpezlivosť vysvetľovať donekonečna to isté, ak divák nedokáže vnímať s pochopením.
Poznávajú ťa ľudia na uliciach? Minimálne keď sa ozveš. A vraj sa podobáš na jedného dávno vyslúžilého politika… často sa stretávaš s tým, že si vás ľudia pletú?… Prípadne že si ľudia chcú za každú cenu pokecať trebárs aj pri pulte so salámami v miestnej samoobsluhe?
J. Š.: Áno, stáva sa to pomerne často. Mnohí si ma spájajú so Súdnou sieňou a so seriálom Ochrancovia. Teší ma, že nestále pribúdajú tí, ktorí mi povedia – sledujem vaše videá, pán Štubniak. Niekedy sa debate nedá vyhnúť. Pamätám si, že jeden pán ma nechcel asi 10 minút pustiť od pultu so syrmi, až kým mi popri debate neodovzdal svoju virózu…
V minulosti ma dosť porovnávali s mojím žilinským alter egom, ale v poslednom čase, to už nie je na programe dňa. Možno preto, že on je už dávno mimo hru, možno preto, že ja na rozdiel od neho starnem do krásy? (smiech)
Ako relaxuje Juraj Štubniak, keď nemá žiadne povinnosti?
J. Š.: Mám pocit, že teraz keď som sa už konečne dožil toho vytúženého dôchodku, tak mám menej času ako predtým. Je to spôsobené hlavne mojou osvetovou činnosťou, odpovedaním na maily a ostatnými vecami s tým súvisiacimi. Hnevá sa na to najmä moja manželka, lebo o poradí dôležitosti činností, ktoré vykonávam, má iné predstavy ako ja. Niekedy utekám od domácich povinností s Brendou na chatu akože oddychovať. Ale keď tam prídem, tak sa prezlečiem do montérok a zas relaxujem prácou.
Takže stav, kedy by som nemal žiadne povinnosti vlastne neexistuje. Ak by aj nastal, tak je tu vždy niekto, kto mi pripomenie, že je to len preto, že som na nejakú povinnosť zabudol.
Európsky parlament je svet na míle vzdialený od toho, ktorý ty žiješ. Nebude ťažké zmeniť spôsob života v prípade, ak budeš zvolený? Alebo inak – máš rád zmeny a výzvy? Kdesi si sa vyjadril, že ich už akosi nepotrebuješ a predsa do toho ideš…
J. Š.: Myslím, že dokážem triezvo zhodnotiť svoje šance, preto sa aktuálne nad tým nezamýšľam. Roky skúseností ma naučili využívať to krásne české príslovie: Nač stahovat kalhoty, když brod je ještě daleko…
Zmeny a výzvy milujem, ako každý blíženec. A ak niečo robím, tak idem do toho naplno. Viem si reálne predstaviť svoju zmysluplnú prácu pre Slovensko v Európskom parlamente. Určite zmysluplnejšiu ako väčšina tých, ktorí sú tam teraz. A nebojím sa povedať, že aj väčšina tých, ktorých si tam onedlho zvolí povrchný slovenský volič.
Zdravý rozum, to je aj niečo, čo sa v dnešnej dobe akosi vytráca, zvlášť z mladých hláv. Aj my sme rebelovali, do určitej miery aj šokovali, patrí to k mladosti, ale ako vnímaš prístup súčasných 20-30-tnikov k tomu, čo potrebuje zdravý rozum?
J. Š.: Korporátny kapitalizmus, ktorého dobu teraz žijeme, sa negatívne podpísal práve na tejto generácii. Dokázal ich presvedčiť, že peniaze a kariéra sú všetko a treba ísť len po konzume. Dokázal ich naplno zapojiť do Kyosakiho krysieho závodu, z ktorého vymaniť sa vyžaduje okrem zdravého rozumu extra silný charakter a odhodlanie.
Traduje sa také arabské príslovie, že dedo sa vozil na ťave, otec na aute, syn na triskáči a vnuk sa bude na ťave…
J. Š.: Zlé časy vytvárajú silných jedincov a dobré časy zas tých slabých. Žili sme dobré časy a teraz prichádza zúčtovanie. A účet nám pripravia práve naše deti. Ako rodičia sme v mnohom zlyhali. Nechali sme devastáciu charakterov našich detí na skorumpovaných politikoch a úchylných influenceroch. Do našich detí už zdravý rozum asi nepretransplatujeme. Otázkou ostáva ako sa zachová generácia našich vnúčat. Šanca tu je. Poučia sa z idiocie svojich rodičov?
Veľkou témou strany Zdravý rozum je green-deal. Aká je tvoja predstava života, ak by sa toto „diabolské dielo“ dokonalo v takej forme, v akej ho súčasná garnitúra euroúradníkov nastavuje?
J. Š.: Ak by sa doviedli do praxe všetky zvrátenosti s ktorými súčasná EK počíta, bol by to zánik civilizovaného života v Európe ako ho poznáme. Málokto si to uvedomuje, ale ak príde deň, keď mladý človek zistí, že musí predať strechu nad hlavou a bývať vo svojom byte ako nájomník, jesť to, čo mu dovolia, chodiť tam, kde bude mať nariadené, bude už neskoro. Bude z neho otrok a bude s ešte s láskou spomínať na časy domnelej slobody, keď mohol behať dookola ako Kyosakiho krysa.
Preto s podobne zmýšľajúcimi zástancami zdravého rozumu plánujeme vytvoriť v Európskom parlamente frakciu, ktorá bude otvorene proti takýmto zvrátenostiam bojovať. Držte nám palce!
Ďakujem za rozhovor a všetci v redakcii, ako aj čitatelia, prajeme všetko najlepšie k narodeninám.
