Asi tak by sa dala nazvať situácia, pri pohľade na tzv. žurnalistiku hlavného prúdu. Hlavný prúd je obyčajne to, kde tečie voda najčistejšia a najrýchlejšie. Ale to, čo tečie v tzv. hlavnom prúde slovenskej žurnalistiky, sotva je čisté a už vôbec nie tým, čím by mala byť žurnalistika.
Keď si dáme otázku kedy a kde skĺzla slovenská žurnalistika do kalných vôd „postfaktického sveta“, musíme ísť niekde na začiatok tohto spoločenského poriadku. Stáročia žurnalistika počnúc antickým sgrafitami a propagandistickým letákmi v európskych náboženských vojnách hovorila o tom, čo sa stalo. Samozrejme, každý to vykladal podľa svojho. Pre jedných boli vojny s Osmanskou ríšou obranou kresťanstva pred islamom, pre druhých útoky Osmanov boli trestom Božím za skazenosť katolíckej hierarchie. Ale ani jedna strana nepopierala fakty, napr. bitku pri Moháči r. 1526.
Pri moderných technológiách a postupnej strate kritického myslenia v značnej časti spoločnosti si vládcovia médií uvedomili inú dimenziu žurnalistickej práce. Pochopili, že médiá majú možnosť nielen realitu popisovať, ale aj vytvárať. Zistili, že to, o čom sa nepíše v tlači, čo nevysiela rozhlas a televízia, jednoducho neexistuje. Ale na druhej strane veci sa nemusia stať, ale ak sa o nich píše, ak o nich hovoria v rozhlase a televízii, jednoducho sú. Média prestali verejnosť informovať o faktoch, ale jednoducho fakty vytvárajú. Vytvárajú obraz sveta, ktorý už pred pár rokmi niekto nazval postfaktický alebo postfaktuálny. Na faktoch nezáleží, záleží na cieľoch. A do tohto sveta mi zapadá aj výrok jedného slovenského profilujúceho historika na Sneme SHS roku 1985, keď vyhlásil, že on do archívu nemôže chodiť, lebo by ho mohol pomýliť.
Áno, naši novinári hlavného prúdu majú ucelený obraz o ich „prekrásnom novom svete“, ktorý vytvárajú nie na základe faktov, ale na základe cieľov, ktoré svojou „tvorbou“ a vytváraním „faktov“ chcú dosiahnuť. Do obrazu neoliberálnych „tvorcov skutočnosti“ nepasoval národno-emancipačný zápas Slovákov, tak sa ho pustili démonizovať. Démonizujú ho prostredníctvom falšovania slovenských dejín, dejín Slovákov v boji za ich národné práva a národnú rovnoprávnosť. Vrcholom takejto démonizácie je popis slovenského národno-emancipačného zápasu od Štúra cez Vajanského až po Tisa predstavený v relácii Do kríža S. Lauríkom ako jednej súvislej línie nevraživosti, najmä antisemitizmu. Čistý hnus.
Keďže slovenskú národnú emancipáciu považujú za niečo, čo bráni „všeobecnému ľudskému pokroku v rámci globálneho neoliberálneho sveta“, tak od začiatku 90. rokov minulého storočia až dodnes difamijú všetko, čo súvisí so slovenskou národnou myšlienkou, s upevňovaním slovenského národného života a samozrejme, s osobnosťami, presadzujúcimi slovenskú národnú politiku. Vrcholom, nie však ojedinelým je označenie M. M. Šimečku osobnosťou slovenskej žurnalistiky pred pár dňami. Keby niekto také epitetá, ktoré pripísal Slovákom tento Čech, ktorého aj z Prahy vyhnali, pripísal napr. židom, tak by v base sčernel. Keďže to však povedal na adresu Slovákov, tak ho koryfeji neoliberalizmu označili za osobnosť slovenskej žurnalistiky. Mňa by len zaujímalo, či aj veľvyslanec USA v Bratislave, ktorý sa pri tejto fraške zúčastnil, má také isté názory na Slovákov ako osobnosť slovenskej žurnalistiky!
Dlhodobo poukazujem na to, že za stav slovenskej spoločnosti, v ktorom už ľudia strieľajú po nositeľoch opačných myšlienok, sú zodpovední najmä takí žurnalisti ako stredný Šimečka a jemu podobní. Politik môže uletieť , ale úlohou žurnalistiky má byť aj kultivácia obecenstva. V dnešnej postfaktuálnej dobe však časť neoliberálnej žurnalistiky pôsobí nie ako tlmič vášni, ale ich generátor. To by sa malo zmeniť. Myslím si, že aj zákonom o podmienkach žurnalistickej práce.
Na záver jedna poznámky mimo. V SaS sa asi pomiatli. Navrhnúť medzinárodnú vyšetrovaciu komisiu na vyšetrenie atentátu na premiéra R. Fica je vlastne vyslovením nedôvery Slovenskej republike a spochybnenie jej suverenity. Netreba sa čudovať, také čudá ako Grohling, Krúpa etc. na normálny pochod myšlienok ešte nedospeli.
