Plných desať rokov sa tu v prezidentskom paláci z rúk hlavy štátu vyznamenávali a oceňovali pred televíznymi kamerami aj ľudia, ktorí si to rozhodne ničím a za nič nezaslúžili. Všelijakí Šimečkovia, Bútorovia, Vášáryové a podobné persóny. Martin Šimečka, otec lídra progresívcov, napríklad vyhlásil, že v slovenskom jazyku sa nedá dobre literárne tvoriť, na rozdiel od češtiny, lebo slovenčina je drevený fialový jazyk obesenca….. Jeho povýšenecké vyjadrenia o Slovensku a Slovákoch sú dostatočne známe. Takíto ľudia boli odmenení najprv Kiskom a potom aj Čaputovou. V komentári k jednému z jej príspevkov druhý rok po jej nástupe do funkcie som na to upozornil, samozrejme bez výsledku. Nikdy by sa Kiska a Čaputová nestali prezidentmi ak by nebolo vytrvalosti a statočnosti ľudí, ktorí za samostatnosť bojovali a tým napokon umožnili, by sa tak Kiska, ako aj Čaputová, stali hlavami suverénneho štátu. Musíme si tieto elementárne veci pripomínať, musíme o nich nahlas a verejne hovoriť a musíme o nich písať!
Prišiel čas, aby tu bola konečne nastolená a zavládla u nás spravodlivosť – nielen pokiaľ ide o vyše trojročné dubiózne počínanie OČTK, ÚŠP a súdov, ale aj tá obyčajná ľudská spravodlivosť voči tým, ktorí sa zaslúžili o vznik samostatného a zvrchovaného Slovenska, budovali a šírili dobré meno nášho národa v zahraničí a kládli samostatnú Slovenskú republiku na mapu Európy a sveta pre tých, ktorí o nás nemali v zahraničí ani šajn lebo všetko bolo skryté za značku „Čeko“, a ak niečo vedeli tak iba to, čo im zlomyseľné domáce a zahraničné médiá a domáci odporcovia samostatnosti prezentovali a podsúvali ako obraz národa bez kultúry, bez tradícií, bez osobností, zaostalého nevzdelaného národa, ktorý utláča národnostné menšiny a nemá ani poňatie o demokracii.
Obrátim sa v tejto súvislosti čo najskôr na prezidentský úrad Petra Pellegriniho, konkrétne medzi inými aj na Jána Kubiša, s návrhom na zaslúžené prezidentské ocenenie pre tých, ktorí si udelenie vyznamenania za obetavú prácu pre Slovensko už dávno zaslúžili. Niektorí ešte žijú, viacerí však už žiaľ nie sú medzi nami. Porozmýšľajte aj vy a dajte mi svoje návrhy, aby som ich mohol spracovať a požiadať Kubiša v tejto súvislosti o prijatie. Komentátor a publicista Julko Handžárik napríklad ešte žije, má 92 rokov a poctu si z rúk prezidenta plne zaslúži. Upozornil som včera telefonicky Danku Troppovú, že navrhnem jej zosnulého manžela Dušana Troppa za jeho obdivuhodnú usilovnú prácu šéfredaktora a vydavateľa časopisu EUROPA VINCET, ktorý v troch svetových jazykoch prezentoval Slovensko v zahraničí – od Austrálie, cez Európu, až po USA a Kanadu. Skromný a pracovitý rodák z Kežmarku Dušan Tropp – človek, čo zo svojej malej pracovne petržalského bytu zviditeľňoval náš štát a náš národ na vysokej spoločenskej, kultúrnej a novinárskej úrovni. Viem o tom všetko, bol som jeho spolupracovník a obdivoval som ho za jeho elán, tvorivú pracovitosť a invenčnosť v prospech našej vlasti. Kto o ňom vie….? Ja áno a je najvyšší čas oceniť nebohého Dušana a ďalších statočných ľudí ako bol on, hoci aj in memoriam. Musí tu predsa zavládnuť spravodlivosť…. nemôžeme sa rok čo rok bezmocne prizerať ako sú odmeňovaní ľudia, ktorí dokonca aktívne bojovali proti slovenskej zvrchovanosti a samostatnosti. S tým je koniec!
Zdroj: Telegram / Mimi Šramová
