Politológ, spisovateľ a člen premiérovho poradného tímu sa na Facebooku vracia k nedávnemu významnému výročiu Slovenskej republiky, ale aj k úmrtiu jedného z tých, ktorí stáli pri tejto udalosti.
Dnes (17. júla) zomrel v požehnanom veku 92 rokov spisovateľ, politik a diplomat, jeden z najvýznamnejších slovenských autorov historických románov Anton Hykisch. Ctili sme si jeden druhého, v posledných rokoch azda ešte viac, keď sa v mnohom zblížili aj naše politické postoje. Nech mu je zem slovenská, ktorú tak veľmi miloval, ľahká. Ministerstvo zahraničných vecí však vydalo chybnú informáciu, ktorú potom prebrali všetky slovenské médiá, že zomrel spoluautor Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Nie je to pravda. Autormi tohto historického dokumentu sú spisovatelia Peter Jaroš a Ivan Hudec, a dnes je ten správny deň, aby som vám vyrozprával ich príbeh, ktorým sa hlboko zapísali do moderných slovenských dejín.
Dva dni pred kľúčovým zasadnutím parlamentu požiadal vtedajší predseda Slovenskej národnej rady Ivan Gašparovič vtedy už nezávislého poslanca Ivana Hudeca (do parlamentu sa dostal za SDĽ, ale postupne prešiel k HZDS), aby našiel zopár spisovateľov, ktorým dôveruje a spoločne zostavili text Deklarácie o zvrchovanosti SR. Ukázal mu pritom rozsiahly návrh poslancov SDĽ okolo Ľubomíra Fogaša a Milana Ftáčnika, ktorý síce pripúšťal určitú obmedzenú suverenitu, ale hlásil sa k federácii, bol nejednoznačný, a pre HZDS a SNS teda neprijateľný.
Ivan Hudec najprv oslovil Ladislava Balleka, ten však zdvorilo odmietol, lebo považoval Československo za svoju vlasť. Nepochodil ani u Gabriely Rothmayerovej, ktorá sa odvolala na návrh SDĽ. A tak mu nezostalo nič iné, ako vybrať sa extrémne strmou Kĺzavou ulicou nad Kramármi (v zime, keď nasneží a namrzne, to tu musí byť horor) k domčeku pod lesom, v ktorom býva legendárny autor Tisícročnej včely i Pacha, hybského zbojníka Peter Jaroš. A Peter, ktorý bol vždy priamy správny chlap ako sa patrí, nesklamal, dokonca ho jeho nová úloha potešila.
Na veľké roztrpčenie jeho manželky Zuzky, ktorá ich chcela usadiť v obývačke, si sadli za dnes už povestný kuchynský stôl obložený tehlovou keramikou. Peter priniesol domáce víno, ktoré sám desaťročia vyrába a začali pracovať. Nad tým niekoľkoriadkovým textom sedeli niekoľko hodín. Zvažovali každé jedno slovo, škriepili sa nad každou formuláciou. Výrečnejšieho Ivana Hudeca krotil Peter Jaroš svojím typickým úsečným spôsobom: „Nebudeme diskutovať, budeme písať. Veľa rečí zabíja myšlienky.“
Takmer hodinu sedeli nad prvou vetou a keď si už Ivan Hudec myslel, že by to mohlo byť, precízny Peter Jaroš zavelil: „Nanovo!“ Po štyroch hodinách, okolo jedenástej večer, Peter Jaroš vstal, dôstojne sa rozkročil a svojím nezameniteľným zvučným hlasom s patričnou dávkou pátosu, začal nahlas čítať:
„My, demokraticky zvolení poslanci Slovenskej národnej rady, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto slávnostnej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie rovnako, ako je zakotvené vo všetkých medzinárodných dohodách a zmluvách o práve národa na sebaurčenie. Pretože uznávame právo všetkých národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom chceme rešpektovať právo každého občana, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta. Týmto neodvolateľne vyhlasujeme národnú zvrchovanosť ako základ suverénneho štátu slovenského národa.“
Všetci, čo v ten pamätný večer boli v kuchyni u Jarošovcov, mali zimomriavky. Pochopili, že sú svedkami historického okamihu, že títo dvaja spisovatelia práve píšu dejiny. Neskôr sa ukázalo, že tento krkolomný pojem „zvrchovanosť“ bol prezieravý trik, bola to manifestácia vôle vytvoriť samostatný štát. Keby sa v texte použilo „Deklarácia o suverenite Slovenskej republiky“, mohlo by sa to medzinárodnoprávne považovať za jednostranné vyhlásenie nezávislosti, a niektoré horúce hlavy by získali zámienku potlačiť cestu k emancipácii Slovenska silou. Nestalo sa tak a o dva dni neskôr 17. júla 1992 Slovenská národná rada slávnostne vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky. Bol som šťastný a dojatý a tento dátum považujem za oveľa dôležitejší ako 1. január 1993, kedy nezávislá SR už len formálne vznikla a ľudia dodnes nevedia, či oslavujú Nový rok alebo výročie založenia štátu. Uvítal by som, keby bol štátnym sviatkom a oslavou štátnosti skôr 17. júl ako 1. január. No ešte viac by som si želal, aby sme toto úsilie našich predkov naplnili konečne reálnym obsahom, aby naša sloboda a nezávislosť bola predpokladom nášho väčšieho a rýchlejšieho rozvoja, nie iba samoúčelnou nostalgiou za veľkým dňom. Všetko najlepšie, drahá Slovenská republika.
