Písal sa rok 2020 a ja som bola čoraz unavenejšia a unavenejšia. Dospelo to do štádia, že som sa ráno zobudila , popáchala som hygienu a bola by som schopná zaľahnúť do postele. Lenže mala som prácu, kde sa bolo treba sústrediť, mala som svoje dobrovoľnícke aktivity a len tak prežívať, to nie je spôsob života vhodný pre mňa, čo mám vraj dušu na tie známe baterky, čo si dáva zajačik viete kam.
Lenže únava bola čoraz väčšia. Paradoxne, k lekárovi som sa dostala kvôli niečomu celkom inému. Vonku 32 a ja som sa triasla od zimy ešte aj pod paplónom. Mám neskutočnú sestru, lebo keď som sa chcela napiť, utekala ku kamoške do obchodu pre jednu slamku, lebo „veď ti nedovolím vybiť si zuby, čo ťa tak klepe.“
Na pohotovosti sme sedeli od rána od desiatej do popoludnia do 17-tej. Kým prišli výsledky z labáku. Normálne by mal byť hemoglobín v krvi u žien 120-160. Ja som mala niečo okolo 90. Prvú krvnú konzervu som dostala ešte v tej noci. Neskutočné emócie. Asi tam som pochopila, prečo sa ľuďom nesmie povedať, kto bol darcom.
„Neskutočne dlhá“ chodba komárňanského interného po piatich konzervách nebola taká dlhá. Čakajúc na ocina, ktorý ma mal priviezť domov, som sa šla trošku prejsť na balkón vo vestibule. Zistila som (po 10-tich dňoch na oddelení 😀 ), že máme kávovar, tak som sa prešla po euro do kabelky na izbe a späť, lebo kááávaaa…!
Potom bolo tých konzerv ešte niekoľko.
Pol roka „konské“ dávky železa a potom, na jeseň pobyt na onkológii.
Tam ďalšia krv …
Takže som to dlžná tým, od ktorých som dostala.
Potrebujem prosiť za takých, ako som aj ja. Veď ešte začiatkom júna som pracovala a už v júli som dostala snáď najväčší dar.
Leto je obdobie, kedy je krvi veľký nedostatok. Jednak je viac úrazov a rôznych nehôd, ale aj darca má právo nebyť k dispozícii na zavolanie. Ak teda môžete, leto je ideálny moment, kedy začať.
