Mladô dnes odvážne vytŕča bradu a hrdí sa ako odíde zo Slovenska. Z toho nášho malého štátu, plného nespokojných ľudí. Keď som dospievala, tiež som mala veľa rečí ako odídem a ako mi bude lepšie vo svete. Viem, že sa svet odvtedy veľmi zmenil, ale jedno určite ostalo. A to sú korene, ktoré nás držia tam, kde sme vyrastali.
Nikde v tom svete som si nevedela nájsť miesto. Uvedomovala som ako veľmi odlišné hodnoty si nesiem z domu. Ale uvedomovala som si aj ako na mňa hľadeli a podceňovali môj pôvod. Bola som au pair vo Veľkej Británií, keď ku mne na školskom dvore prišiel riaditeľ, zatváril sa veľmi vľúdne až ľútostivo a vychrstol na mňa otázku: „ U vás doma to musia mať mladí ľudia veľmi ťažké,“ a tváril sa, že mu aj slza vypadne.
„Prečo? Však mladí ľudia to majú ťažké všade,“ skúsila som.
„No, ale počas vojny!“
„Ale ja som zo Slovenska, bývalého Československa! Nie z bývalej Juhoslávie,“ vyletela mi ruka k môjmu čelu. Jeho neznalosť geopolitických zmien vo východnej Európe ma šokovala. A nebol jediný.
Až neskôr som pochopila, že to nie je nedostatok vzdelania, ale ľahostajnosť voči zvyšku sveta.
Vrátila som sa domov s dlhým nosom a s pocitom, že pre „nich zo západu“ nikdy nebudeme rovnocenní partneri. Viem, že som sa nemýlila. Teraz to dokazujú diktátom a presadzovaním svojich záujmov a názorov. A hlupáci spokojne prikyvujú ešte aj na koniec práva veta. Však pán Korčok?
Sme malý národ, ale máme svoju históriu, svoju kultúru, svoj jazyk a tradície a máme aj svoje práva. Mladí to jedného dňa tiež pochopia…
Zdroj: Facebook / Ženy v sukni
