Americký vojenský analytik varuje: „Vyzbrojovanie Európy môže otvoriť bránu reálnemu vojnovému konfliktu.“
Viaceré americké administratívy v rade žiadajú európskych spojencov, aby prispeli väčším percentom HDP na obranu. Najviac sa týmto prístupom preslávil republikán Donald Trump, ktorý dokonca pohrozil, že Spojené štáty inak vystúpia zo Severoatlantickej aliancie. V tej či onej podobe však podobný prístup zaujal aj jeho demokratický predchodca Barack Obama, informujú lidovky.cz.
Taká je aj súčasná politika stratégie Bieleho domu pod vládnutím Joea Bidena. Mimochodom, prevalcoval vyzbrojovanie východnej Európy americkými vrtuľníkmi AH-1Z Viper, dodávky protilietadlových systémov Patriot do Nemecka, či predaj tankov M1 Abrams do Rumunska.
Plaťte, ostatné nás nezaujíma
To nachádza rezonanciu tak u americkej ľavice, ktorej mainstream stále podporuje vojnu na Ukrajine, ako aj u trumpovskej pravice, ktorá už dlho nalieha, aby za svoju obranu platili najmä Európania (a ideálne kupovali americké zbrane, však áno). To je teória „win-win“ víťazstvo pre obe strany – Európa bude sebestačná a nebude hroziť zatiahnutie Ameriky do ďalšej „zahraničnej vojny“. Zarobia na ňom peniaze aj Spojené štáty prostredníctvom svojho zbrojárskeho priemyslu.
Napríklad Elbridge A. Colby, od ktorého sa očakáva vysoké postavenie na ministerstve obrany v prípadnej Trumpovej administratíve, to pred dvoma rokmi zhrnul takto: „Európska časť NATO by sa mala zamerať na budovanie efektívnych konvenčných síl, ktoré budú schopné otupiť alebo ideálne poraziť ruský útok na východné krídlo Aliancie.“ Zároveň by to mali byť jednotky kompatibilné s inými zbraňovými systémami NATO – „, aby NATO mohlo efektívne bojovať ako jedna jednotka“.
Dôsledky autonómnejšej Európy
V americkej bezpečnostnej komunite sa ale začínajú ozývať aj opačné hlasy. Európa po zuby ozbrojená nemusí byť až taký dobrý nápad. Napríklad známy analytik Aaron MacLean z Nadácie na obranu demokracií (FDD) v prestížnom denníku The Wall Street Journal uviedol, že Washington by sa mal aspoň zamyslieť nad rýchlym vyzbrojovaním Európy. Jeho účinky na budúcnosť kontinentu možno len ťažko predpokladať.
Súčasné harmonické vzťahy, ktoré prevládajú v Európe, možno podľa MacLeana pripísať bezpečnostným zárukám, ktoré starému kontinentu po roku 1945 poskytla dohoda západnej Európy a USA a celkovej európskej demilitarizácii po skončení studenej vojny. Ak európske štáty opäť urýchlene vyzbroja – buď z domácich zdrojov, alebo prostredníctvom nákupov z USA –, nie je nemysliteľné, že staré spory opäť vyplávajú na povrch.
„Možno už zabúdame na obrovský bitúnok, na ktorý sa kontinent v prvej polovici minulého storočia dvakrát premenil. Priemyselná, nemilosrdná krutosť; pohyby obyvateľstva; vraždenie celých národov; verbovanie a potom obetovanie miliónov – to všetko nespomalilo európske bohatstvo a politické vedenie, ale naopak urýchlilo,“ píše vo svojom komentári MacLean, ktorý je v Amerike známy okrem iného svojim populárnym podcastom School of War (Škola vojny). „Mali by sme sa dôkladne zamyslieť nad dôsledkami autonómnejšej Európy. Postavením európskych krajín späť na vlastné nohy, možno len tým, že im dovolíte ísť si opäť po hrdlách, pokračuje“.
Ako urobiť ten obrat
V americkej bezpečnostnej komunite je to stále menšinový názor –, na druhej strane ten, ktorý radí presmerovať americké zameranie na Áziu a snažiť sa vyzbrojiť Európu do tej miery, že je schopná postarať sa o seba v prípade núdze, sa považuje za dominantný. Rozdiel medzi demokratmi a republikánmi je potom len v tom, ako rýchlo a ako dôsledne urobiť takýto obrat. Je potrebné čo najmenej poškodzovať americké bezpečnostné záujmy a rozrušiť čo najmenej spojencov.
Hlasy ako ten MacLeanov však ukazujú, že vo washingtonských chodbách sú aj iné názory. A nikde nie je napísané, že časom nezosilnejú ani nedostanú nový impulz. Čo ak má MacLean pravdu a niektoré európske krajiny uvažujú o uchádzaní sa o staré spory? Americkú reakciu je potom ťažké predpovedať.
